Zradné zrkadlá

Sú trapasy, ktoré človek predýcha zľahka, iné nie celkom.
Pomerne rýchlo sa otrasiem, ked ma partia rozkokošených návštevníkov nedalekej nalievárne nachytá ako v pyžame ťahám popolnicu. Nakukla som cez okno, mala dojem, že ulica je večer pustá a za pol minúty sa predsa nič nezmení....
Horšie je, ak pošlem fotku v zrkadle,/ lebo kto by ma asi fotil, však, než ja sama/, a nevšimnem si, že sa v ňom odrážajú zarámované povinné prevádzkové vývesky s údajmi, ktoré chápete, bežne nikto nečíta, ale ako pozadie za pozadím....

Jeden čo sme vzájomne dlhšie márnili svoj čas, ma už konečne chcel nalákať do svojej postele. /mimochodom, všimli ste si, že sa ľudia delia na dve skupiny: jedni chcú do vašej posteli a druhí vás chcú do svojej/
tak tento krásny mladý muž, aby ma správne naladil a navnadil, poslal fotku. Pózoval pred zrkadlom zrejme spálňovej skrine ležiac , niečo akoby ste načechrali duchny a položili do nich sochu Dávida.

A za ním, zamochlaná v posteľnom prádle, spiaca manželka.

Tak bacha na zrkadlá. Sú zradné.