-ona-
„Wow,“ preletelo Kajke hlavou, „toto som fakt nečakala.“ „A čo si čakala? Zjavne nie si jediná, čo dokáže prekvapiť. Ale dobré nie? Chlap má štýl. Vôbec sa nečudujem tvojmu správaniu, Karolína. Veď jemu sa nedá odolať.“ Rozohnilo sa vo vnútornom dialógu jej druhé ja. „Ale veď ja nemám sviatok,“ chcela už nahlas namietnuť, keď jej podvedomie pomyselne zaťukalo na čelo. „On myslí MDŽ, trdielko. A ty si žena, celkom pohľadná navyše, ktorá mu vrtí zadkom priamo pod nosom.“ Prekvapená a zamyslená sa zahľadela smerom, ktorým predpokladala oči svojho pozorovateľa. Tak veľmi rada by v nich teraz čítala. Tým kde a v akej polohe sa v tomto okamihu nachádzala prekvapila samu seba a možno trochu i jeho. To, že druhá strana zase vedela prekvapiť ju, práve hmatateľne dokázal on. A ktovie, aké prekvapenia na nich oboch dnes v noci ešte čakajú.
Napriek túžbe pozrieť sa mu cez oči rovno do duše, Karolína vôbec nemusela premýšľať, ktorú možnosť si vyberie. Keď sa jej občas podarilo opustiť reálny život a túlať sa bludiskom svojich myšlienok a túžob, neraz sa ocitla v tmavej miestnosti s úplne cudzím mužom. Napriek tomu, že sa nevideli, vzduch medzi nimi iskril. Dnes v noci tento svoj sen reálne žila.
No a keďže sa v slabom svetle nedokázala so svojim neznámym prepojiť pohľadom, skĺzol jej zrak späť k ruži a škraboške. Podobnú mala naposledy na karnevale ešte v materskej škole, keď ju mama prezliekla za muchotrávku. Všetky ostatné dievčatá boli princezné alebo víly, iba ona bola iná. Vždy bola iná. Aj vďaka rodičovskej výchove racionálna. Jej svet neboli rozprávky a ilúzie. Napriek tomu alebo možno práve preto mala v sebe priestor na silné túžby, ktoré však dokázala zamknúť vo svojich hlbokých útrobách. A dnes, v tmavej izbe hotela, nastal konečne čas nebrániť sa a neutekať, ale odomknúť bránu a prijať seba aj so svojimi žhavými predstavami, na ktoré sa občas celá mokrá v noci budila zo sna. V duchu sa rozlúčila s maskou, za ktorú sa dnes skrývať nebude. „Možno nabudúce!“ zakričalo ešte Kajkine druhé ja a škraboška letela do tmy miestnosti.
Na lesklej prikrývke postele zostala vedľa ľavej Kajkinej ruky ležať ešte krásna veľká kvetina. Už žiadne púpätko, ale ruža v plnom rozkvete. Bola tam ako symbol zrelej ženy, ako symbol rozvinutej túžby, ako symbol krehkosti. „Aby sme nezabudli, tŕne ruží pichajú a ruža má neopakovateľnú vôňu rovnako ako rána po sexom vyplnenej noci.“ Ozvalo sa opäť podvedomie.
Karolína sa usmiala. Vedela, čo chce. Ona a jej druhé ja síce nehovorili rovnakým jazykom, ale cítili to rovnako. Oslobodená od strachu z neznámeho a o seba, bez obáv z toho čo bude teraz a čo bude potom, si vložila stonku ruže opatrne medzi pery, zavrela oči a sústredená na svoje vzrušenie, čakala, čo sa bude daľej diať.
