Fitko, ako naschvál, sídlilo na opačnom konci mesta kdesi vo vilovej štvrti. Ranné zápchy sa ešte nestihli vytvoriť, takže som tam bol o čosi skôr, ako som predpokladal. Prezliekol sa a počkaj ju kúsok od recepcie. Objavila sa presne pred siedmou so slovami: "Výborne, prišiel si presne na čas."
Nerozumel som, ako tak ľahko dokáže človeka vytočiť hneď prvou vetou. Čakám tu na ňu viac ako desať minút v pozore ako malý skaut a ona vyhlási toto? Mal som radšej desať minút meškať.
Po ďalších dlhých minútach sa milostivá konečne zjaví vystrojená na pohyb. Priliehavé legíny a trochu odvážnejší top prezrádza z jej postavy omnoho viac ako jej kostýmy z práce. Podozrieval som šikovnosť krajčírov, ale bol to omyl. Nič na jej postave neprevísalo a všetko sa javilo pevné, tým pádom môj zrak okamžite spočinul na jej bujnom poprsí a pekne plochom bruchu. Prikráčala do mojej tesnej blízkosti tak, ako nikdy predtým. Vždy si udržovala odstup, tentokrát nie. Postavila sa priamo nado mňa, keďže som sa nestihol včas postaviť a povedala asi najmenej prekvapivú vetu: "Tak čo? Ideme na to?"
Snažil som sa jej pripraviť čo najtechnickejšie cvičenia, no ako to musí byť každému jasné, nie všetky akceptovala. A samozrejme to urobila spôsobom jej vlastným. Nechala ma pekne predviesť cvik, potom ešte dva krát zopakovať, aby nakoniec zahlásila: "Toto dnes vynecháme."
Potom si nechala naložiť na bench press na ženu poriadnu váhu, aby zahlásila hneď v prvej sérii po piatom opakovaní, že už nevládze, ale prinútila ma absolvovať všetky série. Poslednú sériu som dvíhal už len ja, zatiaľ čo ona sa len spokojne usmievala. Mal som sto chutí vykašlať sa na ňu, nech si s tým poradí sama.
Musím však uznať, kondíciu mala dobrú a nepodarilo sa mi ju uťahať do takej miery, ako som si predstavoval. To mi samozrejme na konci aj vytkla slovami: "Nemusíš ma nabudúce tak šetriť."
Veru, to si už nabudúce naozaj nedovolím, pretože nabudúce bude už len po mojom. Moja vnútorná sebavedomosť ma namotivovala, ale aj tak som len poslušne čakal so sklopeným hrebienkom na recepcii, pokým sa milostivá upraví do dokonalej podoby.
Mimochodom až pri cvičení som si uvedomil, ako dokonale vie táto falošná ryšavka klamať telom. Na prvý pohľad by jej väčšina mužov tipla ľahko cez tridsať. Jej skutočný vek však začal prerážať až pri svalovom napätí a únave. V istých momentoch som jej zrazu hádal pokojne aj cez štyridsaťpäť, no keď konečne vyšla so svojej šatne, opäť pôsobila sviežejšie ako kedykoľvek predtým.
"Tak ďakujem, pán tréner." vyhlásila po vyložení bankovky na pultík recepcie.
"To nebude nutné." pokúsil som sa ju zastaviť úplne zbytočným gestom.
"Pozri, neočakávaj žiadne ďalšie výhody. Toto je jediná vďaka, ktorú ti poskytnem, tak si ju pekne vezmi." opäť ma schladila a úplne odzbrojila až do jej odchodu.
Zo šoku som sa prebral, až keď mi zamestnanec fitka strčil priamo pred oči všeobecné podmienky.
"Ako tréner si budete musieť zaplatiť mesačné členstvo trénera."
Vyvalil som na neho oči, čo zamestnanca zjavne prekvapilo. Dostal som nakoniec nejakú zľavu a generálna mi za tréning zaplatila viac ako trojnásobok mojej bežnej taxy, nič to však nemenilo na fakte, že som dnes slušne prerobil. Prekliata mrcha.
"Kde, prosím ťa, trčíš?" prišla mi správa presne o týždeň. Telefónne číslo mi nevravelo vôbec nič. Asi omyl, pomyslel som si. Spokojne som si docvičil sériu, keď mi na hodinkách zasvietila nová správa: "Dúfam, že neodpisuješ, pretože si už na ceste."
Asi to bude niečo súrne, radšej zavolám, že správy nie sú adresované správnemu kontaktu. Keď sa mi z drobného reproduktoru ozval známy hlas, zamrzol som. Myslel som, že som sa tej mrchy zbavil. O ďalšom tréningu nepadlo ani slovo, už vôbec nie o pravidelnom tréningu.
Šéfová mi pekne vyčistila žalúdok, takže som sa proste spotený zdekoval z môjho fitka a mieril najrýchlejším možným spôsobom do fitka na opačnom konci mesta. Cesty o takomto čase zahustila hromada áut, takže napriek mojej neúpornej snahe som sa tam dostal oveľa neskôr, ako som dúfal.
"Ešte raz sa ťa pýtam, ako si mohol zabudnúť?" zhúkla na mňa hneď, ako ma zbadala. Nemienil som sa jej nejako ospravedlniť a trval som na svojom, takže sme sa nejako zasekli v slepej uličke. Náhle stíchla, pozrela na hodinky.
"Nech sa to už neopakuje, musím už ísť." a vytratila sa z miesta činu ako lasica, ktorá práve zahrdúsila najmenej tri svoje obete. Elegantne, potichu, no s dôrazom. Opäť som nestačil žasnúť. Tá mrcha ma prehnala celým mestom, aby som sa od nej dozvedel, že ma toto divadlo bude čakať znova a znova. Mal som sto chutí podať výpoveď, ale ešte predtým som sa zdôveril mojej priateľke. Tá ma odradila, že veď to nie je taká hrôza. Poznala ma, že milujem výzvy a že niečo takéto robí môj život atraktívnejším. Poznala ma lepšie ako ja sám a mala pravdu. A tiež vedela, že všetok môj hnev sa vie veľmi úspešne premeniť v divoký sex. Ten večer som jej naložil toľko, koľko by si zaslúžila tá mrcha. Našťastie ani priateľka nebola žiadne neviniatko, takže takúto neromantiku si vedela užiť s veľkou chuťou.
"Už sa celkom teším, kedy ťa opäť naserie." skonštatovala a spokojne sa ku mne pritúlila. Ak si nejaký muž dovolí tvrdiť, že ho už žiadna žena neprekvapí, hneď sa odkiaľsi vynoria najmenej dve, ktoré ho presvedčia o opaku.
________________________
Ak sa vám pokračovanie páčilo, nezabudnite označiť ako "Páči sa mi" alebo zanechať komentár. Dočítania, priatelia.
