Nepoučiteľná

Tak som zas raz riskovala život. Človek takto ide, že sa pokochá, tentoraz už z futrovaného sedla, a -

stromy siahajú do dráhy, sem tam šľahnú konáre do tváre, keď ma vytlačí auto na krajnicu... a to je medzištátna frekventovaná cesta, ale, človek má pocit, že potrebuje presekávať cestu mačetou.
Z vedľajšej cesty mi skríži cestu kamión s návesom, mihne sa mi tesne pred nosom, ide do protismeru, už viem, prečo sú brzdy najdôležitejšie.
Vyjdem kdesi pri kolotočoch, a hrajú nejak divne, teskne, kvília husle - a kdeže nie od kolotočov, od kostola sa šíri zvuk, na námestí je krojovaná prehliadka s krásnou, smutnou hudbou. A mládencami v krojoch, chodia prostriedkom cesty, akoby im patril svet ... a možno aj patrí.
Pokračujem, aby som si zanadávala na peších, ani cyklistovi nie je príjemné, keď mu skáču pred kolesá. Aby mi nebolo ľúto, že som si dala brzdy nadarmo opraviť, na prechode pre chodcov sa zjavia dvaja chlapci na bicykloch, ako inak, rovno predo mňa. Bez šance toto. Tak sa idem osviežiť do miestneho supermarketu, kde je rušno ako ktorýkoľvek deň, nijaká nedeľa. Naložím nákup do košíka a modlím sa, nech nerozbijem cestou domov svätovavrinecké, bo cítim intenzívnu potrebu spláchnuť zážitky. Skoro som pristála na kapote autíčka, ktoré ma obišlo a zabočilo do bočnej ulice tesne pred mojím predným kolesom. Potom si už len užívam závan chladu z prítmia lesa a rozmýšľam, že pôjdem skratkou - lesom. Ibaže, na to by som potrebovala dvoch bežcov , ktorí by rozrážali predo mnou kŕdle komárov.

Konečne, šťastná, že žijem, oviemam si otlačenú časť tela, ktorá pôvodne nebola plánovaná na sedenie, koštujem to dobré moravské vínko a teším sa, že máme ten svetový mier)