Porozprávajme sa ešte raz!

Pri pravidelnom cestovaní hromadnou dopravou človek spozná niekedy celkom nevšedné príbehy. Niektoré sú až surrealistické. No veď posúďte si to sami...

Začalo sa to ako každý iný deň za posledných pár rokov. Zaparkoval pred budovou stanice, hľadajúc „strategické miesto“. Takto skoro ráno sa ešte relatívne ľahko nájde, treba byť iba trpezlivý. S tou trpezlivosťou mu to však dnes veľmi nevychádzalo. Bol stále ponorený do svojich myšlienok. Znova a znova prehodnocoval svoj včerajší večer. „Sex na rozlúčku, ach jaj, aký poetický vie byť niekedy“. Taká zvláštna zmes posledných, už vykryštalizovaných emócií a odhodlaní.

Ústa, ktoré ho celý večer rozmaznávali na každom kúsku tela. Ústa nežné a vášnivé zároveň. Ústa, ktoré sa smädno a výdatne okúpali v suchom Chardonnay. Na posmelenie. Posledný krát. Prázdna fľaša na stole. V tom opojení padli posledné slová, potom už len dotyky. Pery, ktoré láskali jeho stoporený úd. Tak neskutočne dokonalo. Myslel si, že sa tej slasti nebude vedieť vzdať nikdy. Špička jazyka, ktorá sa mihoce striedavo na uzdičke a na dierke navretého žaluďa. Nezastaviteľná vlna blížiaceho sa orgazmu. Výstreky priamo do úst, ktoré ho tak veľmi rozmaznávali znásobené silným podtlakom. Úľava, ktorá si o chvíľu pýtala ešte viac a znova a znova, ako keby sa tá noc nemala skončiť nikdy. Jeho horúce semeno, ktoré zakaždým mizlo do poslednej kvapky v lačných ústach. Ostatných pár týždňov oddane prijímal tieto pocity, aj keď v hĺbke svojej duše nebol s nimi úplne vysporiadaný. Zmietal sa medzi svojou skutočnou identitou a potrebami, ktoré mu telo diktovalo.

Z týchto spomienok ho prebral ohlušujúci rachot v rannom tichu stanice, pripomínajúci možno nejaký zvalený regál v podchode. Otočil sa a utekal k nej okamžite. „Neublížili ste si? “, zisťuje zdravotný stav drobnej ryšuľky. Všade vôkol na zemi „vybuchnuté“ šanóny, ktoré rozmetali svoj pôvodný obsah na lesklej mramorovej dlážke. Ozval sa v ňom nekompromisný gentleman. Vlastne pri pohľade na tú vyzývavú krásavicu, inak to ani neohlo byť. Keďže sa zámok na aktovke neznámej dámy zdal byť definitívne pokazený, bez slov začal zbierať zo zeme akési rozsypané doklady. Nemohol si pri tom nevšimnúť jej dokonalé malé nožičky a drobné prstíky, ktoré sa hrdo ukazovali v pestrofarebných sandálkach. Tá dokonalosť ženských nôh ho už už dostala nejeden krát. Vtedy býva ako zmyslov zbavený, chce ich láskať, bozkávať.

„Je úplne dokonalá“ pomyslel si a bez slov ju nasledoval do kupé, kde sa usadil presne naproti, držiac naplnené šanóny vo svojom lone. Mal na ňu úplne dokonalý výhľad. Kratšia letná suknička z hodvábu hrdo odhaľovala stíhle kolená a stehná. Skoro letné ranné slnko medovými lúčmi zalievalo jej prekrásnu tvár, ktorá bola olemovaná kučeravými ryšavými vlasmi. Celkový dojem z nepoznanej krásy zmocňovali jej nenápadné pehy na líci. V blankytových očiach sa usadil úsmev. Srdce mu búšilo akosi rýchlejšie. „Tak dáte mi to už konečne?“ vyrušil ho jej nežný hlas sprevádzaný neodolateľným pohybom kútikov úst. Vzápätí celkom blízko pri tvári cítil jej hypnotický parfém a tiež dotyk jej rúk na svojich stehnách. Ten dotyk bol o stotinu sekundy dlhší ako by to danej situácii zodpovedal. To vysoké napätie, zasahujúce ich voľné srdcia, vyplnilo zrazu celý priestor vlakového oddielu.

„Je úplne dokonalý, mocné ruky, svalnatá hruď“, a ona je s nim konečne osamote! „Len nech si neprisadne nikto iný“, prebehlo jej mysľou. Už dávnejšie jej pohladil dušu. Najprv iba jeho vysoké vypracované telo a dokonalý štýl oblečenia. Bol každý deň ako zo škatuľky. „Má zrejme láskavú a milujúcu manželku, ktorá sa mu stará o šatník, beznádejný prípad“, povzdychla si nie raz. Dnes je to iné! Jeho pohľady a úsmev patrili iba jej. Podvedome si trochu viacej roztiahla nohy, vlastne na maximum ako jej to tá suknička dovolila. Keďže v ten deň malo byť horúco, pod tenkou látkou nemala ani svoje obligátne čipkované „tangáče“. Táto myšlienka ju vzrušila natoľko, že jej okamžite zvlhla mušlička. Tak veľmi si želala, aby pohľad toho neznámeho muža sediaceho naproti, skončil priamo v jej rozkroku. Pravou rukou si prehrabla vlasy, špičkou jazyka si navlhčila pery, a ruka vracajúca sa nazad na sedadlo sa nenápadne dotkla pravej bradavky. Vlastne obe už boli zvráskavené a vztýčené, ako vždy keď sa vzrušila v prítomnosti neodolateľného muža. Tohto milovala už dlhé mesiace. Platonicky. Ten doteraz nepoznaný pocit z nej urobil otroka. Chcela sa vyslobodiť.

Včera večer to prežila posledný krát. Posledný krát, čo ju tie vlhké pery dlho rozmaznávali a bozkávali v rozkroku. Bolo to ich spoločné rozhodnutie. Obom v tom vzťahu chýbalo niečo, no nevedeli pomenovať, čo to je. Tie ústa ju dokázali dostať do extázy v priebehu pár minút. Neúnavný jazyk, ktorý usilovne kmital na jej klitorise, kým nezačali prichádzať vlnobitia orgazmov. Jeden za druhým a každý ďalší silnejší. Až do úplného vypnutia mysle aj tela. Jemné hryzkanie jej ružových lupienkov v údoliach tých vĺn, ktoré jej dávali chvíľku, aby sa jej telo pripravilo na ďalšiu explóziu. Kým neprosila o milosť „Prosím, už nie, už nevládzem“. Je tomu navždy koniec. Definitívne.

„Ahoj, ja som Daniela“, usmiala sa. Iba ona vedela že ten ľahký úsmev nepatrí iba jemu. „Ahoj ja som Adam“, a iba on vedel, že tá iskra v očiach nepatrí iba jej. Ich pohľady sa na okamih stretli. Zdanlivo to bola večnosť, a obaja v tej chvíli vedeli, že ten včerajší večer nebola iba náhoda. Ona mala malinové pery. On mal mäkké a mäsité ústa. Obaja ich mali otvorené viac, než by sa na zoznamovaciu pusu patrilo. Obaja vedeli, že práve v tejto chvíli sa začal písať ich spoločný príbeh. Obaja cítili, že v tej puse ako vánok bolo viac, než radosť z novej známosti. Chémia ich mozgov sa spustila na plné obrátky. Ich telá začala ovládať túžba a racionalita, na ktorú sa tak veľmi spoliehali obaja, bola v okamihu preč. Áno, príroda to zariadila úplne dokonale. Receptory lásky si túžobne pýtajú svoje zázračné molekuly pred ktorými niet úniku. Práve teraz pohltili dve osamotené duše.

Dvere na „kupéčku“ sa otvorili odporným škripotom. Do priestoru dvoch vyprahnutých duší a tiel vtiahnutých do nekompromisnej vzájomnej gravitácie vstúpila ďalšia žena a muž. „Dobrý deň, môžem si prisadnúť?“, prerušila tú vzácnu chvíľu otázka, ktorú unisono vyriekli obaja noví cestujúci. Evidentne sa nepoznali.

Jazyky sa podvedome stiahli a prisaté pery sa odtrhli od seba, ruky a dlane, ktoré teraz vyrazili na prieskum toho neznámeho sa rozutekali naraz. Tá vzácna chvíľa nového začiatku je preč. Noví pasažieri si sadli na voľné miesta, akoby na povel a naraz. A vyslovili tú istú krátku vetu obaja, hoci sa nepoznali. Ako keby ju nacvičovali spolu celé ráno. Príjemný barytón a lesklý soprán v úplnom súzvuku.

„Prosím, môžeme sa porozprávať ešte raz?“, opúšťala ich pery tá istá otázka.

Dívam sa do okna odchádzajúceho rýchlika. Ona ju hladí na tvári a on sa mu pozerá do očí... O čom sa rozprávajú ?

Niekedy sa dejú zvláštne veci!