Lavička (súťažná)

2.6.2021 -Len-ja-

Milovala šum lístia, jemný vánok vetra vo vlasoch, slnečné lúče ako ich verných priateľov, nechávala sa nimi často sprevádzať keď potrebovala chvíľku pre seba ale tento krát ich vzala aj v čase keď nebola sama...

V ten deň sa nevedela dočkať jeho príchodu, už pár dni si vášnivo pisali, čo si nedarujú a hlavne čo si doprajú navzájom, ale boli by ste prekvapení, nebolo to o sexe, boli k sebe úprimni, otvorení,riadili sa citmi, vnímali sa s chybami, akceptovali ich na sebe, chceli spolu toho prežiť naozaj veľa a čuduj sa svet, mali aj rovnaké túžby, ktoré ako zistili si vedia dopriat na vzájom

Prišla o pár minút skôr ako on, čakala ho pri aute, keďže mala v pláne vrhnúť sa mu z príchodu okolo krku a pár minút si uchmatnúť len pre seba. Nebolo tomu celkom tak. Úsmev jej venoval už z diaľky ako k nej prichádzal, bola od neho o dobre dve hlavy nižšia ale to im neprekážalo. Úsmev mu opatovala, srdce sa rozbúšilo, vnímala “ahoj” a mäkké pery na svojich. Horúce pery, pritiahnuté ako dva neodlučitelné magnety, až kým sa jemným dotykom nepokúsili jazyky a bingo stalo sa. Dotýkali sa len špičkami, pomaly akoby opatrne, že si nechcú ublížiť ale opak bol pravdou. Pomalé dotyky ich navnadili na rýchlejšie, vášnivejšie, náruživejšie. Cítila akoby sa tu chvíľu vznášala. Milovala prejav živočíšna a vášne. Pohladila ho jemne po lici, vycítil, že sa patrí prerušiť tento moment, ale pohľad do jeho oči prezrádzal, aké myšlienky mu idu mysľou “ na dnes som ešte neskončil”. Pretrela mu pery prstom, zanechala na nich rúž. Šli na kávu a usúdila, že sa nehodí byt oznackovany.

Mala pocit akoby hral čas proti nej. Rýchlo ubiehal, selundy sa predbiehali s minútami, ktoré prejdu skôr do cieľa. Stacilo jej mat ho pri sebe, dotýkať sa ho, vnímať hrubost a mužnosť hlasu ktorý menil tón podľa témy a či hlas sprevádzal úsmev na jeho perách. Pod chvíľou zostal úplne ticho, aj v strede vety, zahľadel sa jej do oči, naklonil a pobozkal ju. Chvíľa pre ňu jedinečná. Cítila sa ako v rozprávke, nemusela nič robiť pre to aby zaujala, stacilo že je, že je pri ňom. Bozky sa striedali s prepletanymi prstami na rukách, po chvíľke jemne dotyky na stehnách, kolenách, krku. Vnímali sa zmyslami, ktorými ich práve napadlo.

Pohľad do oči jednoznačne vyhrával. Čítali si v nich nevypovedané písmena, poskladané do slov a tie do viet, no niekedy to bolo len slovo. Bez slov vedeli, že je čas odísť, čo najskôr mat chvíľu len pre seba. Vstal, zaplatil, vzal ju za ruku a šli. Menšia prechádzka s vánkom vo vlasoch, slnečnými lúčmi v pätách a s nim, bolo jasne rozhodnutie už vo chvíli ako odchádzali.

Mali si toľko čo povedat a nie len to, jeden by povedal, že ich už pusa musí bolieť, čo sa toľko smejú, smiali sa hodne, nahlas, tichšie či len pohybom pier...

Prešli pár desiatok metrov, lístie šumenie na stromoch, lúčne kvety dopĺňali farbost zelenej tráve, vtáci štebotali svoje piesne, ktorým nikto nerozumel aj tak boli nádherne. Kráčali k lavičke, ktorá bola akoby pre nich nachystana. Posadil sa. Ona nechcela, veď keď sedel a ona stala bola len o pár centimetrov vyššia. Páčilo sa jej to, aj keď vedela, že je to len na chvíľu.

Nevydržal, rukou si ju pritiahol k sebe, objal svojimi mocnými rukami, ktoré zrazu prikrývali pol jej tela. Pevne ju objímal, akoby ju nikdy nikam nechcel pustiť. Nechala ho, objatie jej prinášalo istotu v ňom, úplnú blízkosť. Znova ten moment, pohľad do oči, spojenie pier, dlhy vášnivý bozk. Už aj jej ruky ho objímali, okolo krku, držala ho rukou za hlavu.

Vedeli sa ešte ovládať, prerušili bozky, striedali och slovami, či vetami. Nechala teraz rozprávať jeho. Počúvala každé slovo čo povedal, ukladala ho do pamäte, ale popri tom ho jemne dráždila. Oprela hlavu o jeho, perami sa hrala s jeho ušným lalôčikom, nasavala ho do seba, nahnala sa s nim. Jeho vety a slova boli prerušovane. Vedela, že na vine je ona a páčilo sa jej to, tak ako jemu. Mal rad keď bola naruživá, vyvadzala ho sebou z miery.

Presne tak ako v tejto chvíli. Stodôl ju za boky, posadil si ju na seba, rukou zašiel pod tričko, druhou do nohavíc. Cítil aka je z neho vzrušená, ako potrebuje a chce každý další a další dotyk, vzdychala mu do bozkov na uchu. Dostával ju presne tam kam chceli obaja. Vlastne sa tam dostavali navzájom. Vydráždení boli na maximum.

Vzal si ju, presne na tej lavičke. Vnikal do nej striedavo, pomaly a jemne, rýchlo a divoko. Rukami sa skúmali navzájom, ona jednou stále pevne držiava okolo jeho krku. Jeho obe na jej pevných prsiach, ktoré patrili práve jemu. Nič viac nepotrebovala, mala ho pre seba, mala ho v sebe. Dostavali sa spolu na vrchol toho čo k sebe cítili, splynuli do jedného tela i duše.

Nechali tela voľne odpočinúť, dlho sa bozkávali, hladili, pozerali do oči. Vedeli čo cítia, vedeli že patria k sebe a v tom momente to meniť nechceli.

Vieme, že momenty netrvajú dlho, ale ona verila a to robiť nemala. Nečakala to ani v najhoršom sne, nastal zvrat, jeho úprimnosť, plány a slova, ktoré jej venoval sa zmenili, vládne nezmenili, zrazu neboli, nebol on, nebol tým kým sa jej predvádzal, sklamal ju, ublížil, zaťal ju priamo do ardca ani nemal potuchy ako presne a ona? Nazbierala silu, prišla k lavičke, sadla si, vánok vo vlasoch, slnečné lúče ju podporovali, vedela, že nie je na to sama, ale aj tak tie slzy stekali a padali do trávy. Nie pre neho, už nie, ale pre svoju hlúposť. Myslela na neho, v duchu mu priala len to dobre, taka ona bola vždy, ale od tejto chvíle sa mení, nikto jej nebude ubližovať, nedovolí to. Utrela slzy, z hlboka sa nadýchla, vstala a vykročila... Kam? Za novým, lepším životom, ktorý ju určite tam niekde čaká

Komentáře uživatelů

Pro přidání komentáře se prosím přihlaste.

Pořadí komentářů: Podle jazyka Podle data
Nádherná poviedka…
Zni to opravdu smutne realne.
Zivot plynie, lavicky a spomienky zostávajú. Na tie neprijemne sa casom zabudne, no “lavickove” zostávajú … a su iba Tvoje… v časoch núdze pomahaju… v časoch citovej hojnosti ustupujú … ale najpodstatnejšie je, ze su realne a nezabudnuteľne…
Pekná lavička ....
Na konci každého tunela je svetlo 😉
po kazdom dazdi vzdy vyjde slnko cmuk*174*
@Januar29 pohladila si po duši a to je ovela viac *58*
Pohladila bych tě po vlasech... Smutek, síla, odhodlání. *58**174*