Nočné mesto

Vlečiem svoj ťažký náklad. Ako bezdomovec. Všetko so sebou.
Kráľovské Vinohrady sa strácajú v pásoch hmly, len občas sa ukáže čistý obraz. Cítim sa ako v Londýne v časoch Jacka Rozparovača. Tri až päťposchodové priečelia. Tmavé okná, ponuré, ľudoprázdne ulice. Kolieska kufra neznesiteľne hrkocú do ticha, tak nahlas, že prehlušia auto, ktoré ticho zastane neďaleko vpredu. Osvedčené heslo „vtiahnuť zadok, vypnúť prsia “ ma ani nenapadne uplatniť. Utápam sa v sebaľútosti. Cudzie mesto, prevažne hmla, únava z cesty , myšlienky ktoré zostali uväznené v trapnom konflikte doma....
Zjavil sa predo mnou celkom nečakane. Nezaregistrovala som ani buchnutie dverí auta. „Mladá pani, môžem vám pomôcť?“ Strhla som sa, naštvane a jedovato nachystaná odvrknúť, či si už naplánoval návštevu u očného.... Nepočkal na odpoveď. Ťažký kufor zdvihol ako pierko a už ho aj nakladal do kufra. Zamrznutá som stála na chodníku, nohy akoby zapustili korene do stáročnej dlažby, neprotestovala som, nezmohla som sa ani na slovo, ani posunok, ani inú formu protestu. Akoby sa mi uľavilo, že niekto prebral zodpovednosť za všetko, čo sa bude diať. Zrazu mi bolo všetko jedno.
Predstavila som si, že je to len epizóda. Kapitola z inej knihy. Nie z knihy môjho života. Nechala som sa unášať atmosférou, nechala som, aby režíroval niekto ....
Zabudla som, že zjavenia môžu byť aj From Hell.