Skauti v kukurici.

6. 11. 2017 izik

Československy .

Príbeh sa stal asi roku 1997.
Lodenica vypísala splav . Interentoví pozberanci z pomalého drôtového internetu a hrkotajúcich faxov rôznych klubov aj národností.
Dolná južná zem. Pozdné leto. Cez deň lode, plavba melóny kúpačky, prevracačky topenie. Večer tábor, z tábora do Čárdy. Z krčmy do tábora. Gitary, Hudba, tanec, klobása.
Druhý večer splavu sa partia v krčme odviazala. Pivo borovička, rumy, striky. Odvážlivci prekladali rumy strikom, čo končí veľkým krikom, niekedy aj rykom. Z krčmy nás vypoklonkovali, po našom o 22,00 hod vyhodili. Na dedine sa chodí spať skoro, ráno sa ide makať.
Hulákaním a spevom sme s vracali do tábora. Tu postaršieho skauta napadlo:
Zahrajme si nočnú bojovú hru v kukurici. Rozdelíme sa na 2 skupiny. Postupujeme oproti sebe v poli. Keď niekto zbadá protivníka , musí prvý zakričať jeho meno. Ten sa potom vzdá a prejde na druhú stranu.
Grupa sa rozdelila a každá skupina prešla na inú stranu poľa. Kukurica mocná vysoká hustá. Všade tma . Mesiac mihotavo svieti , oblaky majestátne plávajú po oblohe. Na jediný hvizd z druhej strany sa vyráža vpred. Kukurica šuští, praská .Proti sebe postupujú stáda divých svíň.
-Jožo mám ťa! Mmmmm no už som váš.
-Evička!!!
– Tak už som vaša patrím k vám- a vôbec to neznelo hnevlivo
Tu sa zmenila taktika . Všetci zistili, že teba byť absolútne ticho, pohybovať sa nehlučne. Nebyť videný a vidieť prvý. Kukurica jemne šuští v ľahkom vánku. Hra dostáva indiánske grády. Napätie boja stúpa, má príbuznosť – afinitu, k erotičnu .
Malá chybička sa vlúdila. Navzájom úplne nepoznáme. Nevieme svoje mená . Hoci sme sa navzájom predstavili , čo to popili, to voda i borovička všetko zasa odniesli .
Postupujem pomaly obozretne. Zbadám proti mne postavu. Som dosť ďaleko, neviem kto to je. Postava sa nehýbe načúva, pozoruje .Vtom sa pohne smerom ku mne. Stuhnem. Rozmýšľam, kto to asi je. Čakám na lepší svit mesiaca. Potom postupujem opatrne ja .Kukurica praští, šuchoce, druhá postava sa snaží uniknúť. Všetko ale ticho pomaly, aby sme neprilákali ďalších hráčov. Postava sa zastaví postupujem ja. Tichý súboj kto z koho. Kto uhádne skôr meno toho druhého. Opatrne sa predieram, snažín sa v pamäti vyloviť, kto by asi mohol byť mojim protivníkom. Nič ma nenapadá.
Hra pokračuje. S nepriateľom sa vzájomne obchádzame.- Aha, asi ani on ma presne nepozná, taktizuje, aby som sa objavil. Stúpa napätie aj adrenalín . Opitosť je rázne preč, nahradil ju prežitok hazardu bojovej hry. Pristupujeme k sebe stále bližšie. Už sme vzdialení asi na 3 metre. Jasné, ja nepoznám kto je proti mne, on nevie kto som ja. Jeto asi 1:1. Protivník sa už nesnaží ujsť. Rozoznávam tvár, postavu, podvedomo. No meno nie a nie si spomenúť. - Jaj prečo toľko pijem?? -Hráč skamenel a je v polohe že prvý on skríkne moje meno.V tichosti pristupujem bližšie a bližšie. Postava stojí v obrannej polohe a nehýbe sa. Už sme od seba na jedne meter. Pol metra, 30 cm hľadíme si do očí. Napätie vrcholí. Dievčina. Oči nám svietia a hra odrazu dostáva nové pravidlá.
-Tak seš teď můj-
Vrhne sa na mňa bozkom. Padáme na zem. Zúrivé bozkávanie.
-A nezapomeň jsem Klárka-
Nie je najteplejšie, leto končí. Radšej ako gavalier sa dostávam na zem ja. Je to mierne nepríjemné, ale koneckoncov ,som zajatec. Našťastie mám na sebe teplú bundu. Klárka leží na mne. Takéto zajatie sa mi pozdáva. Vysoká škola bozkov, kúsania, hryzenia štipkania. Milovať sa v večernej rose je krásne, ale riskantné. Nachladnutie skoro isté. Našťastie aj ona má už teplú bundu. Začína striptíz. Zaký poctivý robotný. Z gruntu. Rozopínam teplú bundu pod ňou už ešte mikina . Rozopnem . Pod tým tričko. Pevné kopčeky sa nado mnou pohupujú v mesačnom svite. Síce v tričku ale predsa. Hory sú krásne keď sú dolu hlavou. Visiaca hora. Je vysoká smerom dolu. Pevná lebo pevne visí. Vyhrniem tričko. Z bokov sme chránení rozopnutou bundou. Zachváti ma pocit blaženosti. Hlava medzi kopcami. To sa stane na lyžovačke v bubnoch, pádom zvaným papuliak. Len je to o 180°otočené a nepríjemne studené.
To je ale horúco. Hrali sme sa hodnú chvíľu dostal som sa aj hlbšie a nižšie do doliny. Aj rukou do jaskyne.
Tu sa deva otočila a pred sebou som tušil vstup. Vyzliekol som jednu nohavicu, bojoval so spodkami. Naraz cítim že ma fajčí. Myslel som, že ostane pri tom. Nemal som ochranu aj predsa je aj chladno. Zrazu počujem povedomý praskot trhaného celofánu a čo to :
Má oblečený pršiplášť. Tak to je rýchlosť a pohotovosť. To som nečakal.
Potom už šlo všetko ako má byť. Taká fajn rychlovka. Postavili sme sa a tíško v objatí sa vytrácali z kukuričniska. Bitva dávno skončila. No ako som si všimol nielen ja, aj ďalší padli do príjemného zajatia. Tak sme v tom zajatí ostali celý týždeň. A samozrejme už sa nechľastalo, na to nebol čas ani chuť. Romantika zvíťazila nad démonom alkoholu.
Keď sme sa lúčili, jej slzičky tiekli von, moje dnu.
-Pamatuješ jak děvčata první den, kdy ste se vožrali ani neseděla u ohně?
-Ano bol tam taký dámsky truc - klub vedľa.
-Řekli sme si, tohle nebudem trpět, to se musí změnit. No už tenkrát jsme si vás rozdělili. -

Dovolím si zmeniť nebohého Dočolomanského:
Hoj baby, baby nad babami dokedy budete takto cvičiť s nami?