Havranie vlasy, hlboké oči – SÚŤAŽNÁ POV

„..jej nádherné prsia sa mi mihajú pred očami, hruď jej striedavo klesá a stúpa od vzrušenia. Jej čierne havranie vlasy ma hladia po tvári. Vnímame túto chvíľu naplno, pretože už len hodiny nás delia od odlúčenia.. Možno keby som vtedy vedel, ako sa to nakoniec všetko vyvinie, snažil by som sa to všetko precítiť ešte viac.. Možno.. Ale už sa to aj tak nedá vrátiť..“
Predposledný ročník na výške bol pre mňa, ale nielen pre mňa, vlastne pre všetkých spolužiakov, riadne peklo. Skúšky, zápočty.., proste zaberák. Vedeli sme, že keď sme už tak ďaleko musíme to zvládnuť. Tak ako sa dnes hovorí, „musíme to dať!“ Popri učeniu bolo treba aj primerane relaxovať, pretože ten nápor by sa asi inak prežiť nedal. Každý relaxoval inak. Musím sa priznať, že ja som skôr dával prednosť večerným prechádzkam po hlavnom meste. Či už uličkami starého mesta, alebo popri Dunaji, vyvetrať si hlavu, prísť na iné myšlienky. A práve počas jednej takej prechádzky som na „ŇU“ večer narazil. Miriam. Moja nedosiahnuteľná spolužiačka. Bol som do nej zaľúbený snáď už od prvého dňa keď som ju uvidel. Prestúpila k nám z inej školy na začiatku štvrtého ročníka. Krásne čierne vlasy mala vtedy stiahnuté gumičkou, na sebe mala tričko, ktoré sa dvíhalo vpred nad jej prsiami, jej guľatučký zadoček ešte zvýrazňovali obtiahnuté rifle. Dostala ma svojim úsmevom a jamkou na pravom líci. A tiež tými jej prenikavými hnedými očami. A ja som začal padať niekde hlboko a vedel som, že mi už nieje pomoci. Ale nanešťastie z mojej strany to zostalo tajné. Nemala o tom ani páru. Počas prednášok som sa prichytil, že na ňu pozerám a nevnímam nič okolo. Stal som sa preto aj terčom doberania zo strany môjho spolužiaka a zároveň výborného kamaráta Roba. Vždy keď som sa na ňu zapozeral a ona sa na mňa otočila, pretože som ju tým pohľadom už asi prepaľoval, som však len rýchlo otočil pohľad. Teda vlastne nie vždy. Musím sa obhájiť, že až taký hanblivec som zasa nebol. Párkrát som sa na ňu aspoň usmial a niekedy aj ona na mňa. Pomáhali sme si aj s riešením rôznych úloh. Nebolo to tak, žeby sme sa niekde stretli len my dvaja, to nie, väčšinou sme sa takto stretli partia spolužiakov, spoločne sme poriešili zadania, alebo niekedy si len tak pokecali, či zašli niekam posedieť ako partia. Ale späť k tomu osudnému večeru. Písal sa 2. máj a ja som sa prechádzal po nábreží Dunaja, keď som ju zrazu zbadal sedieť na lavičke. Prihovoril som sa jej a prisadol som si. Začali sme sa tak normálne rozprávať, samozrejme, hlavnou témou bola škola. Ukázalo sa, že aj ona miluje večerné prechádzky a tiež nimi takto kompenzuje stres z učenia a školy. Slovo dalo slovo a my sme sa dohodli, že sa občas môžeme takto na prechádzku vybrať spolu. „Veď o nič nejde, sme spolužiaci, kamárati..“, prizvukovala. „Keby si len dievča tušila..“, pomyslel som si vtedy. Prechádzky nás trochu viac zblížili a trávili sme ich príjemným konverzovaním, alebo len tak spoločným mlčaním. Tak sa začala odvíjať naša spoločná májová sága.
Jedného pekného večera sme tiež takto trávili spoločnou prechádzkou, ale bolo tam vo vzduchu aj čosi iné. Hneď od začiatku som ten deň niečo cítil. Niečo zvláštne, nevypovedané. Zatiaľ. Ale to sa malo zmeniť. Po prebratí tém zo školy a „počasia“ sa zrazu zastavila. Pozerala do zeme. „Musím ti niečo.. povedať..“, zašepkala.
„Tak teraz to príde“ pomyslel som si. Povie mi, že už takto so mnou na prechádzky nebude chodievať, pretože niekoho má a ten jej to nedovolí, napadlo mi. Ale nebolo to tak. Po chvíli zdvihla zrak a zadívala sa mi do očí. Úplne som zatajil dych. „Ide o to, že o pár dní odlietam do Ameriky“, začala hovoriť. To je v pohode, veď takých je medzi spolužiakmi viac, pomyslel som si. A chcel som čosi povedať. No nedostal som sa k slovu. Pokračovala: „odchádzam preč, ale vôbec ma to neteší. Hrozne som sa na to tešila, celý posledný rok, aj kvôli tomu som prestúpila na inú školu, zháňala peniaze na letenku a tak, vybavovala prácu, ubytko.., ale teraz sa mi tam vôbec nechce. Kvôli tebe“, dopovedala. Počkať, čo som spravil?, bola moja prvá myšlienka. Ale ona pokračovala: „je mi s tebou strašne dobre, mám pocit, že si rozumieme. Priťahuješ ma. Chcem byť s tebou. Už dlhšie si ťa všímam, si ku mne pozorný, vždy vieš poradiť, na prednáškach sa na mňa občas usmeješ a mne to robilo radosť. Je to u mňa už dlhšie, ale nevedela som či ti to mám povedať, hlavne keď už čoskoro odchádzam. Som sa do te..“. Vetu nedokončila. Vo mne sa to však vtedy všetko nejako otvorilo. Neviem, či použila presne tie slová, ktoré som popísal, už je to predsa len pekných pár rokov, ale pamätám si úplne presne, že som ju vtedy objal. Privinul k sebe a cítil jej blízkosť. Vnímal som jej vôňu, jej teplo.. Po chvíli, keď sa trocha upokojila. Som jej povedal všetko. Ako sa mi páči, ako ju pozorujem, ako som dúfal, ale nenašiel som odvahu.., proste všetko, čo som cítil. Dlho sme takto stáli spolu v objatí a potom strávili ešte pár hodín prechádzkou a príjemným rozhovorom, takpovediac, sme preberali našu situáciu a upokojovali sa tým, že leto čoskoro prejde a my sa znova uvidíme. Na chvíľu som sa pohrával aj s myšlienkou, že si skúsim vybaviť leto v Amerike aj ja, veď aj kámoš Robo sa tam chystá. Porozprávam sa s ním. Miriam mi však vravela, že prípravy jej zabrali takmer celý tento štvrtý ročník. Všetko prispôsobila tak, aby mohla 20. mája letieť. A to je už o štyri dni! Proste rozhodli sme sa, že tie posledné dva dni, zajtrajšok a potom ešte jeden deň, budú patriť nám. Potom už cestuje domov, pobaliť sa a tak. Stretli sme sa ráno v škole a sadli sme si v prednáškovej miestnosti k sebe. Musela mi čosi povedať. Vraj celú noc o nás premýšľala. Dokonca jej napadlo cestu do Ameriky zrušiť. Ale to som jej rázne rozhovoril. Niežeby som radšej nechcel tráviť ten čas s ňou, to práve naopak, ale predsa len už ju to dosť stálo. Aj času, aj peňazí. No a za 4 mesiace sa predsa uvidíme. Dovtedy je tu aspoň internet. Škola prebehla ani neviem ako. Tešil som sa ako malý chlapec na večer, na našu spoločnú prechádzku. Šli sme spolu, tentoraz pevne ruka v ruke ulicami a vnímali to všetko okolo, akoby to bolo len pre nás. Už len tento večer a zajtrajšok! Treba si to proste vychutnať. Keď som ju odprevádzal na internát, povedala mi, že zajtra už do školy nejde a vraj sa dohodla so spolubývajúcou, že bude mať izbu doobeda pre seba. Vraj by bola rada, keby som prišiel. A aký len rád som bol ja! Síce som nezvykol školu len tak flákať, ale toto je čosi iné.
Tak zajtra. Celú noc som nemohol zažmúriť oka až akosi prišlo ráno..
Otvorila mi dvere do izby a pozvala ma ďalej. Len čo som zavrel dvere doslova sme sa na seba vrhli. Neviem, či pôvodne bolo v pláne toto, ale to sa tak niekedy proste vyvinie. Naše lačné ruky sa po sebe natiahli. Privinul som si ju k sebe a naše ústa sa spojili. Rukami som ju hladil najprv po chrbáte, potom mi ruky skĺzli na jej okrúhly zadoček a ja som ju po ňom hladil a jemne jej ho stláčal. Potom som si dovolil viac a vyzliekol som jej tričko. Bol to nádherný pohľad. Hneď som jej rozopol podprsenku a uvoľnil jej „dvojičky“, ktoré sa mi vyhúpli v ústrety. Hladil som jej ich a hral sa s nimi. Bozkal som jej bradavky, krúžil po nich jazykom.. Stiahla si gumičku a jej vlasy sa jej „rozliali“ na nahé ramená. Vyzerala božsky! Potom som ju postupne zbavil riflí a o chvíľu som aj ja bol už len v boxerkách. Ani neviem ako sme sa ocitli v posteli. Položil som ju na posteľ na brucho a celý jej krk, ramená a chrbát som zaplavil bozkami. Potom som jej pomaly stiahol nohavičky a bozkal jej nádherný zadoček. Slastne si priadla a ja som cítil, ako ju zaplavuje rozkoš. Doslova iskrenie. Otočila sa a pomohla mi s boxerkami. Chvíľu sa rukami venovala môjmu už aj tak tvrdému vtákovi. Ja som si zatiaľ vychutnával pohľad na jej nahotu, pevné prsia, bruško a znamienko pri pupku a ten „trojuholník rozkoše“ olemovaný chĺpkami.. Rád by som napísal, že to bolo milovanie ako z filmu, ale nebolo to tak. Predsa len mi chýbali skúsenosti. Natiahol som si ochranu a ona ma postupne nasmerovala dnu. Vnikol som do nej klasicky zhora. Nebol som zvyknutý na také vzrušenie. Musím priznať, že som bol hotový pomerne rýchlo. Pár vzrušených pohybov a už to išlo.. Našťastie sme z toho nerobili žiadnu tragédiu. Ešte sme si to potom po chvíli oddychu a láskania zopakovali. Tentoraz si ona osedlala mňa. Jej nádherné prsia sa mi mihali pred očami, hruď jej striedavo klesala a stúpala od vzrušenia. Jej čierne havranie vlasy ma hladili po tvári. A ja som si vychutnával tú chvíľu. Ten pohľad na jej vzrušenú tvár, na jej jamku na líci, na jej mrkajúce oči. Potom sa celá zachvela v orgazmickom kŕči a aj ja som bol znova hotový. Nasledovali ešte okamihy láskania a hladkania jej hladkej pokožky. Blízkosť, neha, telesné teplo.. Aspoň nateraz. Zapamätať si to a uchovať ten okamih, až kým znova budeme spolu..
Bol som ju ešte odprevadiť na nočný rýchlik. Posledné slová, pohľady a bozky. Keď sa vlak pohýnal, ešte mi zamávala z kupéčka a venovala mi ten svoj nádherný úsmev s jamkou na líci.. A vtedy som ju vlastne videl naposledy naživo. Internet je parádna vec, ale nieje to o blízkosti. A keď mi napísala, že sa jej črtá zaujímavá pracovná ponuka, došlo mi, že už je po všetkom. Vraj ostanem navždy v jej srdci. Neviem, či som ostal. Ale ona v mojom rozhodne áno. Aj hoci tie takmer dve desaťročia, ktoré odvtedy uplynuli, zobrali ostrosť spomienkam, táto „májová romanca“ však v mojom srdci spolu s havranovlasou Miriam navždy ostanú.