Vianočná nerozvážnosť (súťažná poviedka)

21. 12. 2020 RadiSaHrame-Ona

Pozrela do očí. Svojich. V okennej tabuli, pri ktorej sedela, sa odrážal smútok. Bola sama. Opäť. Väčšinou to chápala. Bol úspešný a bola na neho právom hrdá. Tie hodiny, čo musel do toho dať, boli pochopiteľné. Vedela, že je v tom iba práca. Svoju lásku jej v spoločných chvíľach dokazoval presvedčivo a tak rád.

Dnes to však na ňu doľahlo plnou silou. Blížia sa Vianoce, ľudia sú spolu. Obzvlášť s tými milovanými. A ona, ona je tu sama. Pozoruje prvé vločky snehu ako sa tíško sypú k zemi v svetle pouličnej lampy. Ako rada by sa dnes prešla. Miluje sneh, ružovkastú oblohu a to ticho, ktoré sadne na mesto keď sneží. Práve sa rozhodla. Dosť bolo sebaľútosti! Je dospelá, samostatná ženská. Snáď prejsť sa zvládne aj sama.

Otvára skriňu a bez váhania vyberie čierne puzdrové šaty, ktoré tak dokonale lichotia jej zvodným bokom. Dnes sa chce cítiť krásna. Čipkované pančuchy, červené čižmy, karmínový rúž a čierny krátky kožúštek končiaci presne tam kde to má Marek rád. Tak, aby jej nezakryl ritku. Vravieva, že by to bola škoda. Je pripravená vyraziť.

Vonku je príjemne. Už videla stromček na hlavnom námestí a aj ten pred divadlom. Prešla sa obrovskou svietiacou guľou a pozdravila všetkých škriatkov. Stále jej nebolo dosť. Keby bola s Marekom, prejdú všetkými ulicami centra. Ale takto... Vedela že by nemala. Ale prečo? Ak by ju chcel chrániť, bol by s ňou. Vybral si.

Odbočila. Kráčala v zamyslení. Vnímala iba sneh topiaci sa na tvári. Nevšimla si ho. Ako mohla? Zastúpil jej cestu a bleskovo ju otočil chrbtom k sebe. Na krku ucítila nôž. Keď ani nepípne a odovzdá peňaženku, nestane sa jej nič. Áno, bola neopatrná, ale hlúpa nie je. Vytiahla poslušne z kabelky peňaženku a podala mu ju.

Osamela. Vedela čo musí urobiť. Najkratšou cestou medzi ľudí. Zastavila sa až na hlavnom námestí. Nadýchla sa zhlboka a vytočila Marekovo číslo. Prišiel po ňu rýchlo. Vrhla sa mu do náruče a on ju obíjmal. Silno, majetnícky, ako keby ju už nikdy neplánoval pustiť.

V tichosti prešli k autu. Sadla si, čakala výbuch, ale neprichádzal. Bol ticho. Položil jej pár cielených otázok. Už vedel, že bola tam, kde nemala sama čo hľadať. Obzvlášť o tomto čase. Odvážila sa pozrieť Marekovým smerom. Pohľad mal uprený kdesi do diaľky, pery zovreté do tenkej línie a žila na spánku bola obrovská. Bol nahnevaný. Veľmi. Marek naštartoval a v tichosti odšoféroval domov. Mala pocit, že hnev poľavil. Nemýlila sa. Poľavil lebo už vybral trest.

Vošli do bytu. Prikázal jej vyzliecť sa. Stála pred ním nahá a zahanbená. Nie vlastnou nahotou, ale tým čo vyviedla.

Marek ju objal, privinul si ju pevne na hruď a do ucha jej zašepkal. Mám ťa rád, nezabudni na to. Budeš to potrebovať. Vošiel do obývačky. Ešte predtým ako sa posadil, vytiahol svoj poctivý remeň z nohavíc. Poď sem! Prišla, nemalo zmysel odďaľovať nevyhnutné. Stiahol ju na seba. Zadok mala vystrčený. Vedela aj to čo príde, aj to že je to zaslúžené.

Prvých 30 ešte počítala. Neobťažoval sa jej povedať, koľko to bude. Brala to ako súčasť trestu. Neriešila, koľko ich ešte príde. Odovzdala sa mu. Dovolila dať ich toľko, koľko potreboval. Toľko, aby vedel, že to už neurobí. Toľko, aby chápala, že mu má dôverovať a povedať, keď niečo potrebuje.

Po tvári jej tiekli slzy. Marek ju vzal do náručia. Šepkal jej slová lásky. Vedela že jeho ten výprask bolí viac. Nerád jej spôsoboval bolesť. Výnimkou bola tá, z ktorej mali potešenie obaja. Pobozkala ho slanými perami. Už sa nehneval. Bozk vrátil. Potreboval však viac, potreboval ju vlastniť. Vzal si ju a ona ticho vzdychala. Ležali prepletení, tichý a blízky.