V suteréne s Marianou

21.2.2021 Dumasko

V suteréne s Marianou.

Ozve sa zaklopanie na dvere. Zdvihnem zrak od klávesnice a pozriem na hodinky. Desať tridsať. To bude upratovačka, chodí celkom presne. „Áno,“ zvýšim hlas, aby ma bolo skrz dvere počuť. Vstúpi dnu. Je to ona. Pomerne vysoká, niečo po štyridsiatke, štíhla, polodlhé tmavé vlasy, okuliare v tenkom ráme, pod voľným čiernym tričkom s logom upratovacej firmy sa črtajú menšie prsia, nohy obopínajú čierne legíny. Pozriem na ňu a pokyniem, nech vstúpi. Zavrie za sebou dvere a pustí sa do práce. Ustúpim do kúta a pozorujem ju. Nevšíma si ma, najprv dôkladne poutiera prach, potom sa pustí do vytierania podlahy. Keď sa dostane do mojej blízkosti, zacítim jej pach, mierne štipľavá zmes potu a nevýrazného parfému. Potiahnem nenápadne nosom. Tá vôňa ma začína dráždiť. Nie je to prvý raz, všimol som si to na sebe viackrát, hlavne pri tejto žene. Pôsobí na mňa vulgárne, ľudovo, ba priam až primitívne, z tých niekoľkých kusých rozhovorov, ktoré som s ňou prehodil, nebude žiadna intelektuálna atlétka. S tým som pravdaže ani nepočítal. Ako sa nakláňa a vystrkuje na mňa ten svoj chudý zadok vo vypasovaných legínach, nechtiac ma to vzruší. Aké by to s ňou bolo, pomyslím si a hneď tú myšlienku zahanbene zaženiem. Vráti sa takmer vzápätí. Dostanem šialený, absurdný nápad. „Pani upratovačka, máte chvíľu čas? Chcel by som vám niečo ukázať,“ poviem, ani pri tom nerozmýšľam. Prestane pracovať, vystrie sa a spýtavo na mňa pozrie. „Jasné, čo len chcete,“ povie a krivo sa usmeje. „Naozaj? Čo len chcem? Lebo ak áno, vezmem vás za slovo,“ opáčim s lišiackym úsmevom. „Nech sa páči, mňa tu u vás už asi nemôže nič prekvapiť. Tak čo to bude?“ odloží mop a ešte viac sa vystrie, čím vystrčí do priestoru prsia, ktoré sa mi takto zrazu ani nezdajú také malé. „Poďte so mnou,“ vyzvem ju a vykročím k dverám. Bez slova ma nasleduje. Otvorím dvere, podržím ich a počkám, kým vyjde von. Prejdeme dlhou chodbou, zahneme doprava a po krátkom schodisku zídeme do prízemia. Zavediem ju k zadným dverám, kde je vchod do suterénu. Zostúpim po schodoch až dole, zastavím sa a pozriem hore. Ostala stáť na vrchole schodiska a neisto na mňa hľadí. „No tak, poďte, nebojte sa, nie sú tu vlci,“ neviem, prečo mi napadli práve vlci, jediný, kto tu môže hrýzť, som ja, teda okrem nej, možno vie tiež hrýzť, keď na to príde. Niečo si zašomre, ale hneď začne zostupovať. Zahneme do podzemnej chodby, prejdeme až na jej koniec, kde je malá miestnosť s vyradenými kopírkami, tlačiarňami, zlomenými kancelárskymi stoličkami a iným haraburdím. „Pani Mariana, chcel by som sa vám s niečím zveriť. Ste Mariana, že? Určite ste si domysleli, že som vás sem nepozval kvôli upratovaniu.“ „Nie? A ja som si myslela, že tu budem musieť niečo spraviť. Odkiaľ viete, ako sa volám?“ „No, informoval som sa, chcel som to vedieť, chápete. Už dlhšiu dobu si vás všímam a musím vám povedať, že sa mi páčite. Neviem si pomôcť, a tá vaša vôňa, nemôžem tomu odolať, nehnevajte sa, mohol by som,“ poviem a priblížim sa tesne k nej. Pozerá na mňa vyjavene a evidentne nevie, čo má povedať. Nič však nepovie, nechá ma prísť tesne k sebe, a ja sa skláňam k jej hrdlu a nasávam do seba tú hustú pižmovú arómu, hlasno oddychujem a funím. Pritlačím sa tesnejšie k jej útlemu telu a rukou objímem boky. Stále mlčí, postrehnem však zrýchlený dych. „Čo keď sem niekto príde,“ hlesne napokon. Odtiahnem sa od nej a pozriem na otvorené dvere. Prejdem k nim, zatvorím ich a zaistím vyradenou masívnou kopírkou. Teraz sú zatarasené a nikto sem nemôže nečakane vtrhnúť. Potom znovu pristúpim k Mariane a objímem ju celkom otvorene, pritláčam sa k nej a bozkávam ju na krk. Nebráni sa, možno je v šoku, nechá ma, nech si robím, čo chcem, dokonca začne potichu stonať. Tie stony sú také vzrušujúce, že cítim, ako mi začína puchnúť vták v nohaviciach. Nerozmýšľam, konám pudovo, beriem ju za ruku a pritískam si ju k vzdúvajúcemu sa pohlaviu. Stále nič nenamieta, práve naopak, iniciatívne ma tam dolu stisne a pritlačí sa ku mne. Nechám ju, nech sa ho dotýka, oboma dlaňami jej oblapím zadok a začnem ho vášnivo stláčať. Teraz už vzdychá omnoho hlasnejšie a aj stisk jej dlane je pevnejší, rozhodnejší a cieľavedomý. Perami nájdem jej pery a spojíme sa v dlhom, horúčkovitom bozku. „Chcem ťa, Mariana, hrozne ťa chcem. Buď moja, prosím,“ šepkám a neprestávam ju ohmatávať. „Nikto sem nepríde?“ „Nie, neboj sa, kto by sem chodil.“ Jednou rukou jej stláčam zadok, druhou masírujem prsia, vchádzam rukou pod voľnú látku trička, pod drsný materiál podprsenky, dotýkam sa jej bradaviek, kĺžem po nich palcami, krúžim, stláčam, štípem. Mariana vzdychá a náruživo mi šúcha čurák. Nahmatá gombík, rozopne ho a vzápätí stiahne zips. Uvoľním si pás a nohavice klesnú k zemi. Vyslobodí ho z trenírok a začne honiť, najprv pomaly, akoby váhavo, hneď však zrýchli. „Nie tak rýchlo, prosím, lebo sa okamžite urobím,“ zašepkám. Mariana ho pustí a zovrie mi vajcia. Neslýchaný pocit. Nechám ju, nech sa im chvíľu venuje, zatiaľ čo tlmene stonám. Potom odstúpim a zbavím sa nohavíc, omotaných okolo členkov, aj trenírok, čo mi zavadzajú v pohybe. Padnem pred ňou na kolená a pritláčam si tvár k jej lonu. Cez tenkú látku cítim jej pach a vlhkosť. Sťahujem ich dolu a obnažujem jej riedko zarastené pohlavie. Cúva, až kým narazí na tlačiareň, sadne si na ňu a roztiahne nohy, ponúkajúc mi svoje tajomstvo. Dychtivo ju začínam lízať, silno a rýchlo, pomáhajúc si prstami. Tými na pravej ruke ju dráždim v kundičke a prstami na ľavej ruke sa dotýkam jej zadku. Najprv strnie, ale hneď keď pochopí, že jej ich nebudem strkať dnu, sa uvoľní a nechá ma, nech ju prstom masírujem okolo vchodu do análu. Drží ma pritom za hlavu a pritláča si ju k pičke. Dychčím, ledva lapajúc dych a úpenlivo ju lížem, vzdychajúc rozkošou. Mariana mi zdatne sekunduje, zavracia hlavu dozadu, s privretými očami slastne vzdychá, prekladajúc stony hrdelným vrčaním. Lížem ju dlho, vták mi bolestivo stojí, občas si po ňom prejdem dlaňou, navlhčenou od Marianiných štiav. „Už to nevydržím, môžem ísť do teba?“ pýtam sa, dvíhajúc sa zo zeme s otlačenými kolenami. „Tak už poď, urob mi to, pretiahni ma, poď,“ nabáda ma a zdvihne nohy, chodidlami sa zaprie o okraj tlačiarne. Postavím sa medzi ne a zasuniem sa do jej otvorenej a pripravenej kundy. Ide to ľahko ako do horúceho masla. Silno pritlačím a ocitnem sa vnútri až po zdurené vajcia. Nedokážem zadržiavať vzdychy a Mariana je na tom rovnako, chytá ma za zadok a roztúžene priráža. Mrdáme, moje nervy, normálne spolu mrdáme, nedokážem tomu uveriť, ale zrejme je to tak. Najprv len pomalými výpadmi sa jej zmocňujem, a keď nadobudnem istotu a stabilitu, zrýchlim a zosilním prírazy. Mariana mi pozerá do očí, drží ma za boky, stoná a nechá sa jebať. Je to také rajcovné, až cítim, že takéto tempo nemám šancu vydržať. „Mariana, ja sa urobím, už to nedokážem zadržať, musím sa vystriekať,“ vyrážam zo seba a ona len rýchlo prikyvuje. „Áno, urob sa, ostriekaj ma, zlatino, chcem vidieť, ako to z teba vystrekne, no tak, poď, daj mi to všetko.“ A ja ju poslúchnem, vykĺznem z nej, uchopím mazľavého vtáka do prstov ľavej ruky a zúrivo honím. A vzápätí fŕkam celú dávku na mokrú pičku, celú ju ostriekam a niečo ide aj vyššie, na brucho, takmer až po prsia. Otriasam sa v kŕčoch slastnej extázy, privieram oči, ale hneď ich zas otváram, aby mi neunikol ani okamih z tejto nepravdepodobnej scény. O chvíľu sme už oblečení a opúšťame malú pivničnú miestnosť. Hore na schodoch sa jej spýtam, či sa jej to páčilo. Prikývne a povie: „Chceš si to niekedy zopakovať?“ Ubezpečím ju, že určite áno. Potom sa rozídeme za svojimi pracovnými povinnosťami.

Komentáře uživatelů

Pro přidání komentáře se prosím přihlaste.

Pořadí komentářů: Podle jazyka Podle data
Pokračovanie by to chcelo
perfektne.poznam aj z vlastnej skusenosti.