When I'm feeling blue...

Chcel by som napísať báseň,

ktorá navždy raz zmení svet,

chcel by som napísať pieseň,

pri ktorej rozkvitne voňavý kvet...



Z kameňa vykresať iskru života,

vytesať z mramoru podobu lásky,

vymazať v slovníkoch slovo samota

a na plátne zanechať nejaké krásky...



Postaviť pre moju milú nádherný dom,

v ňom s láskou dieťa splodiť,

pred domom zasadiť synovi strom,

čo jablká poznania bude rodiť...



Vypustiť dušu s papierovými drakmi,

odhodiť každučký bôľ,

nech slobodne poletuje nad oblakmi

a zanechať po sebe prestretý stôl...



No stretol som všetkých už, čo stretnúť som mal?

Miloval každého, kto za to stál?

Smiem tváriť sa, že už je hotovo?

A klamať sa, že viac sa už nedalo?



Keď súmrak sa priblíži a padne srieň,

keď cestu mi prekríži studený tieň,

snáď niekto si spomenie pohľadom v diaľ,

že raz aj ja som tu na cestách stál...