Óda na bielu

Jeseň ako šialený maliar hýri farbami a vystavuje nám na obdiv svoje rýchlo umierajúce abstraktné diela. Tento blog by som chcel venovať tej najzložitejšej farbe - bielej. Bielej, aké majú aj naše výstreky.

Tak ako ako nie je jedno, na akom podklade skončí farba maliara, aj biela farba semena vystreknutá navodí iné pocity.

Ak si predstavujem krásne ženské telo ako najdokonalejšie plátno, na ktoré chcem maľovať vždy znovu a znovu, mám chuť na ňom vytvárať vždy iné obrazy. Fascinuje ma rozmanitosť plátna. Hodvábne, jemné, drsné, chlpaté, hladké v odtieňoch od slabo ružovej, cez karmínovo červenú až po kakaovo hnedú. Závisí iba od umelca aký farebný kontrast si zvolí.

Veď posúďte si to sami!

Aká vie byť nádherná takmer nevinná magnóliovo ružová mušlička z ktorej vyteká lesklý kľukatý potôčik smotanovo bieleho semena.

Fantáziu poriadne nakopne aj čierne plátno tvorené pekne zostrihaným koberčekom chĺpkov, ktoré je akoby poliate voňavou bielou citrónovou polevou.

Podľa vás nie je úchvatná kombinácia čokolády s našlahanou penou bielou ako čerstvo napadnutý sneh?

Komu by sa nepáčil orosený hodváb bruška takmer priesvitnou bielou dávkou posledných kvapiek semena ráno po premilovanej noci?

Alebo malinovo červené hroty stvrdnutých bradaviek ozdobené perlami semena perleťovej bielej ako jemný náhrdelník okolo oboch dvorcov?

Jahodovo červené ohnivé pery a morušovo červený jazyk sú mojím najobľúbenejším miestom kde maľuje môj štetec dlhé rovné čiary. Prekvapuje ma aká rozmanitá vie byť tá biela na týchto miestach až mám chuť tú farbu zblízka preskúmať ...

Táto jeseň je nádherná, pozýva nás všetkých maľovať a milovať!