O amatérskej teórii strún

Náš fyzikálny vesmír má vraj jedenásť rozmerov, na pochopenie čoho je bežná amatérska predstavivosť pramálo. Vo svetle udalostí z posledných týždňov mám ale vážne pochybnosti o správnosti jednotnej teórie spájajúcej všetky interakcie v našom známom vesmíre, tj. aj tu na Amatéroch.

Naše prvé kroky nebývajú až také náročné. Hore - dole, dopredu i dozadu, občas doprava či doľava. Kým sa naše telá nasýtia pohybom, trením, kolíziami a dodajú mozgu pôžitok, ktorý tento pohyb v troch rozmeroch prináša, uplynie aj nejaký čas. Veď nikto z nás nespadol z čerešne ako majster. Niekto ho potrebuje dopriať viac niekto zase ho prežíva intenzívne ale krátko, aby sa dostal do stavu, kedy na chvíľu prestane existovať svet. Všetko je relatívne a naša dočasná neprítomnosť samozrejme nevypne okolitý svet. Šukanie a ošukávanie v časopriestore máme experimentálne overené snáď všetci.

Zisťujeme si, že bohapusté šukanie nenapĺňa ducha dostatočne, tak objavujeme príťažlivosť. Ona, potvorka začína poriadok ustanovený na počiatku tak trochu "narúšať". Pretože príťažlivosť je sama o sebe komplikovaná. Niečo z nej silno pôsobí aj na diaľku a niekedy aj na dlhší čas a poznáme jej také formy, ktoré by niekto ani nenazval príťažlivosťou vzhľadom na intenzitu či krátky dosah.

Aby sa nám všetko nezrútilo do seba, ako do nejakej čiernej diery, musí byť toto pôsobenie vyvážené rovnakým množstvom odpudivosti. Príťažlivosť a odpudivosť sú v rovnováhe krížom cez amatérsky vesmír počas celej jeho existencie. Vyskytujú sa však v ňom menšie či väčšie turbulencie, ktoré čas alebo priestor pekne urovnajú. Pre povrchného pozorovateľa sú tieto lokálne turbulencie takmer nebadateľné, tak väčšina z nás si užíva výhody amatérskeho vesmíru, hoci aj šukaním, sólo zábavou pri fotografiách či videách, prípadne čítaním článkov a poviedok. Sme spoločenské tvory tak veľa pri tom komunikujeme, vymieňame si vzájomné príťažlivosti a odpudivosti a zdanlivo je vesmír vďaka tejto vzájomnej interakcii v rovnováhe. To čo sa deje za horizontom udalostí v kritickej blízkosti čiernych dier si pre istotu nechávame iba pre seba. Ak by nás čierna diera predsa len vyvrhla zo seba, aj keď fyzici tvrdia že možné to nie je, bez slov obdivujeme temnú hmotu, ktorej je väčšie množstvo aj v našej tesnej blízkosti, než by to bolo pre všetkých komfortné.

Pod šukacím povrchom, teda ešte hlbšie v dimenziách okolitého sveta, ktoré sa vyskytujú v nepredstaviteľne kompaktných tvaroch však všetci vibrujeme ako také struny. Táto vibrujúca elementárna energia je to, z čoho sa všetci skladáme a to aj vo všetkých našich komplikovaných vnútorných rozmeroch. Každodenné skúsenosti dokazujú, že nie všetky struny sú schopné vibrovať spolu. Vtedy vytvárajú napätie, obsiahnuté energie idú proti sebe aj za cenu samodeštrukcie. Rozpínajúce sa napätie klesá od momentu veľkého tresku sprevádzanom slovami z ktorých sršia vybičované emócie. Až kým všetko opäť vychladne na absolútnu nulu a zdanlivo naveky zamrzne, aby sa vesmír zrútil do seba a pohltil čokoľvek čo dovtedy vo svojich jedenástich rozmeroch vytvoril.

Všetci sme struny, niektorí otvorení a niektorí vibrujúci v určitom kruhu. Možností máme podstatne menej ako je vo svete dimenzii. Praskneme, alebo budeme schopní vlastnou vôľou naše vibrácie zladiť tak, aby vznikla harmónia alebo aspoň tolerancia.

Aká pevná je tá vaša struna?