Neboj, mám ho malého

Som priklincovaná čakaním na kuriéra, a čo si začnem. Celkom bezvýchodiskovú debatu. Občas, raz za uhorský rok sa vyskytne rozhovor, ktorý sa plynule vinie mnohými rokmi.

Myslím, že sa viac trasiem na sviečkovú či dobrý pečený bôčik, než na amatérsku masáž. Ponuka je to lukratívna, píše mladý muž, plný energie a korunuje ponuku odzbrojujúcim vyhlásením, že však on bude spokojný. Ja si v jeho hre zahrám nehybný kus mäsa, ktoré ešte nevychladlo. Ci pána, že ja vôbec neviem, čo je dobré!

Pretože rozmýšľam, čim priťahujem všetky katastrofy, čo sa tu vyskytnú, ďalej sa pretekám v trpezlivosti s tým, čo by som nazvala "pískle neopéřené". Na všetko má odpoveď a asi sa mu osvedčilo provokovať obvinením, že sa ho bojím. Pošle fotku pupíku, nezľakla som sa. O šiestej ráno som otrlá. A rozhodne pred raňajkami nemám zmysel pre humor a chuť na masáž, ani ak ho má naozaj malého.

Čo keby konečne niekto napísal: vyprážam rezne, jeden by tu bol naviac...