“Dúfam, že máš čas ma zaviesť zajtra domov z letiska?” ozve sa nečakane. Prekvapivo mi to časovo úplne vyhovuje. Aby nebolo málo, dodá: “Teším sa, kedy to dokončíme.”
Nedočkavo ju čakám pred letiskovou halou. To čakanie za to stojí. S nadšením sledujem, ako si ladne kráča, ako sa jej pevné prsia nenápadne pohybujú zo strany na stranu, jej dlhé nohy preplieta pred sebou a ja to jej telo túžim sledovať v pohybe naveky. Začínam pochybovať o mojej teórii sexuálnej príťažlivosti. Začínam byť zamilovaný do jej tela a prestávam mu vedieť odolať.
“Ach, dnes som úplne zničená.” oznámi mi namiesto pozdravu a vyruší moje myšlienkové pochody. Mlčky čakám na nejakú pikantnejšiu odozvu, no neprichádza.
Prekvapivo je dnes oveľa výrečnejšia a nadviazať nejaký rozumný rozhovor nie je problém pre ňu, ale pre mňa. V rozkroku mu brní, moje myšlienky neustále smerujú na jej perfektné telo.
“Prečo vlastne nešoféruješ?” nadviažem na náznaky predchádzajúcej diskusie.
“Nechcem o tom veľmi hovoriť.”
“Chápem, nie všetkým to ide.”
“Nie, nie.” začala sa brániť.
“Vieš, nemám dobré spomienky na inštruktora. Ale viac to nerozoberajme. Ach, až mi je zle.”
“Chápem. Našťastie sú taký super ľudia ako ja, čo ťa kedykoľvek vezmú aj na kraj sveta…”
“Naozaj?”
“…pokiaľ si to však môžeš dovoliť.”
“Aha.”
“Ale vidím, že dnes nemáš dobrú náladu. Dnes bude stačiť, ak zaplatíš len tvojím úsmevom.”
“Viem, o čo ti ide.” stopla moju snahu, ale neznelo to tak, že by sa jej to priečilo.
“Ako veľmi by si chcela šoférovať?”
“Čo? Prečo?”
“Len tak ma to zaujíma a možno mám nápad.”
“Čo? Aký?”
“Mám kamarátku, čo robí inštruktorku. Je veľmi milá a trpezlivá. A nestane sa ti pri nej, že už pri prvom pohľade ťa bude vyzliekať očami.”
“Zaujímavé.” skonštatovala chladne, akoby ju môj nápad nezaujal.
Diskusia sa zvrtla iným smerom a môj geniálny nápad zostal pochovaný ako moje nádeje, že sa nám dnes podarí konečne dokončiť to, po čom túžim a po čom som predpokladal, že túži aj ona. Boli sme len niekoľko kilometrov od jej mesta, ešte stále existovala nádej, že ma prinúti strhnúť to niekam do lesa. Nútiť bolo samozrejme silné slovo, stačilo by si len povedať a strhol by som to tam kľudne aj cez zvodidlá.
“A vedel by si mi dať kontakt na ňu?”
“Na koho?” úplne som zabudol.
“Na tú inštruktorku.”
“No musím sa jej asi najprv spýtať.”
“Aha, ok.”
“Dám ti vedieť. A inak ona je z Bratislavy, ale to by sme nejako vymysleli.”
Akurát sme sa blížili do jej ulice a tým pádom hasli všetky nádeje na akékoľvek naše ďalšie intímne dobrodružstvá.
“Super, to by sme nejako vymysleli.” zaškerila sa na mňa vyzývavým pohľadom a opustila vozidlo. Opäť vo mne zapálila všetky vášne, ktoré už takmer vyhasli.
Najhoršie bolo, že s tou kamarátkou inštruktorkou to nebolo také jednoduché. Mali sme spolu otvorený vzťah alebo lepšie povedané kamarátstvo s benefitmi, ale v istom okamihu sme ho prestali udržiavať a odvtedy som veľa o nej nepočul.
