“Tak čo? Užil ste si s mladou? Šéfe!” vletela šéfovi do kancelárie. Slovo šéfe pohŕdavo zvýraznila.
“Martina, ukľudni sa alebo opusti túto miestnosť.” povedal až strašidelne pokojným a hlbokým hlasom. Zafungovalo to, Martina úplne zamrzla. Šéf medzitým siahol do šuflíka a vytiahol z nej čosi.
“Martina, čo je toto?”
Začervenala sa, bola v nevhodnom rozpoložení, aby mu to vysvetlila. Hodil gaťky od krvi pod jej nohy s príkazom: “Obleč si ich. Staré mi prines.”
“To nepôjde.”
“Ako to?”
“Žiadne nemám.”
“Ach, tak.” rozosmial sa, pretože takú odpoveď nečakal. Ona si zatiaľ obliekla jej nepremyslenú pomstu.
Martina zostala pred ním stáť, zatiaľ čo on si pokojne robil svoju robotu.
“Chceš niečo, že tu tak stojíš?” spýtal sa po niekoľkých minútach.
“Vyspali ste sa s ňou?”
“Martina, to nie je záležitosť, ktorá by ťa mala nejako trápiť.”
Sklonila hlavu a priznala: “Ja viem.”
“To, že sme sa spolu vyspali, neznamená, že som ti sľúbil vernosť.”
Ticho mlčala.
“Neprajem si žiadne žiarlivostné scény, rozumieš mi?” znel maximálne prísne. Martina jasne pochopila, kde je jej miesto. Isto ju vymenil za mladšiu Petru, pri ktorej nemala najmenšiu šancu.
“Martina, rozumieš mi?” zopakoval znova otázku, pretože mu nestačilo nenápadné pokývanie hlavou.
“Áno, pane.”
“Zdvihni hlavu a pozeraj sa mi do očí, keď mi odpovedáš.”
Zdvihla hlavu a snažila sa, aby nezahliadol nenápadné slzy v jej očiach.
“Áno, pane.” zopakovala.
“Fajn, môžeš ísť.”
Zostala stáť a váhala, či sa opýtať. Nakoniec to skúsila: “Nedostanem dnes za to žiadny trest?”
“Nie, dnešným trestom ti bude presne to.”
“Chápem.” odpovedal smutne.
“Choď už. Zdržuješ ma.” poslal ju preč, aby ju vo dverách zastavil. Presne takto to mával v obľube.
“Martina. Ak ťa to poteší, tak s Petrou som nič nemal, ale to neznamená, že sa to nemôže zmeniť. Všetkých som si vás vybral z nejakého dôvodu a pokiaľ si všetci plníte svoje úlohy, nebudem robiť medzi vami žiadne rozdiely. Takže ak plánuješ na niečo žiarliť, tak je to nielen smiešne, ale aj zbytočné. Dúfam, že ti to je dostatočne jasné. Odchod.”
