"Aj ja poprosím." prihovorila sa ku mne mladá dáma, keď som známemu podával pohár šampanského. Ja tento mok veľmi nemusím, ale toto bolo mimoriadne chutné. Možno to ani šampanské nebolo, možno to bol len nejaký obyčajný sekt, ale na tejto noblesnej vernisáží sa určite nešetrilo. Poobzeral som sa po čašníkoch a ukoristil pohár aj pre slečnu.
"Ďakujem." prijala takmer až vlažne moju ochotnú snahu. Myslel som, že zažiarim, no opak bol pravdou. Moja nádej zhasla a rozhodol som sa ju preto ďalej neživiť. Venoval som sa svojej spoločnosti kdesi v kúte. Takéto prepichové akcie neboli nič pre mňa podobne ako nadväzovanie úspešných obchodných partnerstiev typických práve pre takúto spoločnosť. Keď som sa na chvíľu oddelil od mojich známych, slečna si ma opäť našla.
"Prosím vás, vedeli by ste mi zohnať ešte nejaké krevetové koláčiky? Som do nich úplne zbláznená, no nejako ich už nikde nevidím."
"Tak to naozaj netuším." zareagoval som zmätene. Netušil som, prečo práve ja by som mal o tom vedieť.
"Prosím, skúste to, bola by som veľmi vďačná."
Netrebalo mi viac hovoriť. Moja nádej opäť povstala z popola.
"Urobím, čo bude v mojich silách."
"Och, ďakujem." usmiala sa na mňa jej žiarivým úsmevom.
"Pane, sem nesmiete ísť." zastavil ma ktosi z personálu.
"Ospravedlňujem sa. Chcel som len pochváliť tie geniálne krevetové koláčiky. Nezostali ešte náhodou nejaké?" pokúsil som sa zaimprovizovať.
"Krevetové koláčiky?" pozrel na mňa s prekvapením jeden z kuchárov.
Zneistel som. Predvídal som blížiace fiasko.
"Ach, vy myslíte asi langustu. Je mi ľúto, už došli."
Sklamane som sklonil hlavu a vykráčal z kuchyne. Zostal som premýšľať, ako tú slečnu oboznámim s touto smutnou informáciou, keď ma ktosi poklepal po ramene.
"Pane, zopár sa ich ešte našlo." povedal a do ruky mi vopchal malú tácku asi tuctom drobných koláčikov.
"Nesmierna vďaka, ste úžasný." nadšene som ocenil snahu personálu.
"S radosťou. Bon apetit, pane."
S nadšením som sa vydal vyhľadať onú slečnu. Nečakal som, že si ma s táckou ľudia omnoho lepšie všimnú. A začnú sa bez opýtania ponúkať. Kým sa mi ju podarilo nájsť, na tácke zostali sotva tri kúsky.
"Rýchlo berte, kým ma nepripravia ešte aj o tie." vopchal som jej pred tvár tácku.
"Čo prosím?"
"Berte, ľudia tu na tie koláčiky letia akoby boli zo zlata."
"Dajte to sem." zareagovala ešte nevďačnejšie a odklonila odo mňa pohľad. "Kde sme to skončili?" začala sa opäť venovať spoločnosti starších pánov, ktorých súčasťou bol aj môj šéf. Vôbec som si to neuvedomil, tak to som domrvil.
"Peter, pripoj sa k nám, nerob tu robotu čašníkov." zastavil ma šéf. Jeho slová prinútili opätovne si ma obzrieť aj mladú slečnu, ktorá mi odmietla venovať viacej pozornosti. Jej prekvapený pohľad stál za to a ja som pochopil konečne, kde nastala chyba.
Keď sa kruh postupne rozpadal, slečna sa zahanbene na mňa obrátila: "Prepáčte, ja som nevedela, že nie ste z personálu. Já..."
"To je v poriadku, ani mne to nedošlo...každopádne rád som vám poslúžil."
"Andrea."
"Čo prosím?"
"Andrea, volajte ma Andrea."
"Teší ma, Andrea. Možno keby som zohnal to šampanské, tak by sme si mohli aj potykať." cítil som sa byť zrazu na koni.
"Rada."
"Hneď som tu. A inak ten koláčik nie je z krevety, ale langusty." dovolil som si čisto sebecky rýpnuť.
Cestou za priehľadným perlivým mokom som zahliadol opäť mojich známych a pocítil som silnú chuť po tvrdohlavom odpore. Nechal som to tak a pripojil sa k nim. Po pár minútach sa ozval môj močový mechúr a tak som sa vybral urobiť, čo je nutné. Aká náhoda mi do cesty priniesla tú celkom očarujúcu slečnu.
"Tuším ste na mňa zabudli."
"Och, preboha, úplne som na vás zabudol, Andrea." naschvál som zdôraznil jej meno, aby to nevyzeralo, že je mi zrazu kompletne ukradnutá.
"Ospravedlňte ma, prosím, ešte raz. Za minútu som pri vás."
Neveril som, že tam bude na mňa čakať, ale čakala.
"Už som tu." usmial som sa na ňu a skôr než stihla prehovoriť, prerušil som ju: "Ešte ten nápoj."
Zmizol som v dave a dúfal, že sa mi podarí odchytiť nejakého čašníka. Už som toľko šťastia nemal. Skúsil som to teda cestou, ktorou som prišiel. Bez úspechu som sa predral až k Andrei.
"Tušila som to." privítala ma s dvojicou pohárov, z toho jeden mi podala do ruky.
Chcel som čosi povedať, ale predbehla ma: "Chápem, pokúšate sa mi pomstiť, že som si vás pomýlila s čašníkom."
"Nie, to naozaj nie." cítil som sa náhle extrémne previnilo a zároveň si užíval náhly záujem tejto dámy. Prekvapivo som zvyšok večera strávil takmer výhradne v jej spoločnosti.
"Pôjdem už pomaly domov."
"Chápem, ďakujem za príjemnú spoločnosť."
"S radosťou. Možno by si..."
Pozrel som na ňu plný očakávaní.
"Hodil by sa mi nejaký odvoz."
Vtedy som si uvedomil, že nie som úplne typ, aký hľadá.
"Prepáč, ale ja tu nemám šoféra s limuzínou. Ja vlastne ani auto takmer nevlastním."
Zadívala sa na mňa, potom pozrela na chvíľu do telefónu. Opäť sa na mňa pozrela a ja som jej odpovedal nechápavým výrazom.
"Chceš mi ešte niečo povedať?"
"Neviem, asi zbohom?"
Prekrútila oči a spýtala sa: "Takže nechceš ísť so mnou taxíkom?"
Cítil som sa zrazu, ako úplný kretén.
"Vlastne nemám ani veľmi chuť ho s tebou zdieľať. Nemyslela som, že po viac ako hodinovom rozhovore ma budeš mať za zlatokopku. Obetovala som kvôli tebe dôležité kontakty...ach...myslela..."
Neviem, čo to do mňa vošlo, skrátka som ju prerušil bozkom. Letmým, ale akosi to zafungovalo. Neprišla facka, ani spŕška nadávok. Zostalo ticho.
"Nenávidím tieto akcie." prehovoril som.
"Ani ja."
"Dovoľ mi ťa odviezť domov boltom."
"Ja mám radšej uber." povedala s vážnosťou a ja som zostal prekvapene čakať.
Rozosmiala sa.
"Škoda, že nemáš viac zmyslu pre humor." šplechla mi do tváre, keď sa trocha ukľudnila.
"Myslíš..."
"Myslím, čo?" prerušila ma skôr, ako som zo seba vysúkal celú vetu. Ocitli sme sa pred jej bytovkou, žiadny luxus. To mi vyhovovalo. Neznášal som tie snobské hry.
"Myslíš, že by som mohol dostať číslo na teba?"
"Ach, ták. Už som sa bála, že sa mi chceš nasáčkovať do bytu."
"Za koho ma máš? Za nejakého..." nevedel som nájsť správne slová.
"Za nejakého čo?"
"Ale chcel som byť za vtipného, ale neviem nájsť vhodný výraz."
Usmiala sa a vytiahla telefón.
"Diktuj." prikázala a ja som jej z fleku nadiktoval číslo.
"Ďakujem za príjemný večer." začala sa zberať z taxíka.
"Neprezvoníš ma?" skúsil som štastie.
"Nie." odpovedala stručne a zabuchla za sebou dvere.
