Ozvala sa asi po mesiaci, úplne som ju vypustil z hlavy.
"Pamätáš si na mňa?"
"Jasné, a kto vlastne si?" odpovedal som. Podľa hlasu z telefónu som ju nespoznal. Ťažko povedať, či by som jej hlas vôbec spoznal naživo.
"Pamätáš si, ako som si ťa pomýlila na tej akcii s čašníkom?" pripomenula mi tú ponižujúcu udalosť, ktorá nakoniec skončila príjemným záverom. Možno preto mi hlas náhle zmäkol a s nadšením som si na ňu rozpomenul.
Dohodli sme si prechádzku po pobreží Dunaja pri západe slnka. Považoval som to za skvelý nápad a začiatok úžasného večera. Mal som v pláne ju zobrať niekam na skvelú večeru. Pochutnať si na výbornom jedle a pripiť si kvalitným vínom. Na záver ju pozvať k sebe domov a zakončiť to vášnivým milovaním. Áno, priznávam sa: Pokúšal som sa ju dostať do postele. Z prvého stretnutia som si pamätal najmä jej atraktívny vzhľad, takže moje srdce netúžilo po nejakom hlbšom spoznávaní.
Ako to už však býva s plánmi: rozsypú sa pri prvej príležitosti. Neviem, čo som povedal alebo urobil, ale pod mostom mi oznámila, že si berie domov taxík. Ževraj kvôli ďalším povinnostiam. Automaticky som sa dovtípil, že je zadaná. Dovtedy som predpokladal opak. Očividne nesprávne.
Mimochodom, či som si to chcel priznať alebo nie, tá prechádzka bola veľmi príjemná. Celkom sme sa nasmiali a vlastne som sa úplne pri nej uvoľnil. Aj potreba dostať ju čo najskôr do postele utíchla. O to viac ma zabolel fakt, že niekoho už má.
"Vďaka za včerajšiu prechádzku. Bolo to oslobodzujúce. Nevadí mi, že niekoho máš, rád by som bol aspoň tvojím kamarátom." vyplodil som do správy to najtrápnejšie, čo komu po takomto (ne)rande mohlo napadnúť.
Do pár minút mi zvonil telefón.
"Ja nikoho nemám a nehľadám. To si ujasnime." ozvalo sa z druhej strany. Zabolelo to viac, ako by môj dohad potvrdila. Trest za moju trápnu správu.
"Chápem."
"Ale tú prechádzku si rada zopakujem." dala mi nádej. Mužom niekedy netreba viac a ja sa nevymykám z normy. Vedel som, že to je cesta do pekla. Bol som už však vyzretý natoľko, že som si vedel vážiť aj kamarátstvo. A vždy tam bola nádej, že sa dočkám aspoň nejakých výhod.
Začali sme sa stretávať častejšie a dostavila sa aj výhoda, ktorú som neočakával. Bavilo ju varenie. Lepšie povedané experimentovanie v kuchyni. Nie nie, tým nemyslím nejaké sexuálne orgie v kuchyni. Proste skutočné varenie a hľadanie nových variácií chutí a pokrmov. Tešil som sa ako malý chlapec už len preto, že som sa mohol ocitnúť u nej doma, ale najmä preto, že o varení dokázala vždy tak zanietene rozprávať.
"Vitaj v majom byte a ateliéri. Mám tu trocha bordel, ale je to môj bordel." privítala ma. Zvláštne, nikdy mi nespomenula, že maľuje. Môj mozog náhle musel spracúvať tony informácií. Nové prostredie, príjemne zaujímavá vôňa jedla po varení. Ona nosí okuliare? Akože fakt jej pristanú. Wau, koľko obrazov a tak výrazných.
"Kľudne si ich prehliadni." vyzvala ma a ja som k nim len podvedome pristúpil. Počkať! Na všetkých sú nahí muži. V rôznych polohách s rôznymi výrazmi. Otočil som sa na ňu s miliónmi otázok v hlave. Pod tiahou udalostí som sa spýtal iba jednu: "Čo to robíš?"
"Fotím si tvoj výraz." zareagovala mechanicky. Bola ponorená do fotenia si mojej tváre.
"Na čo?" bol som zaskočený ešte viac.
"Budeš súčasťou môjho projektu." povedala, akoby na to nepotrebovala môj súhlas.
Zaškeril som sa ešte prekvapenejšie.
Zabudol som vám prezradiť jednu podstatnú vec. Neviem, kedy som na to prišiel, možno hneď pri našom prvom stretnutí, možno až v ten okamih, keď som vstúpil do jej bytu. Niečo ma na nej priťahovalo ešte viac ako jej atraktívny zovňajšok. Dokonca niečo veľmi konkrétne. Jej unortodoxnosť a absolútna bezprostrednosť. Totálna nepredvídavosť. Ako napríklad vtedy pri Dunaji: Uprostred vety preskočila zamknuté zábradlie, po schodíkoch zliezla až k vode narážajúcej na betónový múrik a ovlažila si najprv ruky a potom aj chodidlá. Po tomto osviežení zostala bosá a ešte aj do taxíku tak nastúpila. Sandále si pri tom celú dobu bezstarostne nosila v rukách.
"Akého projektu?" položil som jej otázku, no tvárila sa, že nepočuje.
"Vyzleč sa a sadni si na tú stoličku čo najpohodlnejšie." išla si svoje a ja som len na ňu nechápavo pozeral.
"No, šup šup, nech sa môžme čo najskôr najesť." popoháňala ma. Absolútne vôbec to na mňa nefungovalo. Tváril som sa aj naďalej nechápavo. V skutočnosti som sa nielen tváril, ale aj naozaj nerozumel. Čo to vlastne odo mňa chce?
“Každý muž, čo vstúpi do môjho bytu si tým musí prejsť.”
“To sa mám akože teraz vyzliecť?”
“Bingo, nakoniec si to predsalen pochopil.”
Ešte stále si ma bez hanby fotila. Ak by zmätenosť mala nejaký výraz tváre, nijak by sa nelíšila od tej mojej teraz.
“Prepáč, ja sa ti tu nevyzlečiem. A prečo si ma vlastne fotíš.”
“Potrebujem zachytiť tvoj výraz. Neviem si to tak dlho uchovať v pamäti. Všetky fotky potom zmažem. Zostane iba kresba. A ty si adeptom na tú najúžasnejšiu.”
“Prepáč, ale fakt nie.”
“Nerozumiem, čo ti prekáža na nahote. Byť nahý je prirodzené. Videl si v prírode oblečené nejaké zviera?”
“Veď to je to, čo nás od zvierat odlišuje.”
“Naozaj? A odlišujeme sa od nich? Okrem myslenia robíme všetko ako oni.”
V tomto mala pravdu, ale aj tak som nemal v pláne moje rozhodnutie zmeniť.
“Fajn, pomohlo by ti, ak by som sa vyzliekla aj ja? Ja s nahotou problém nemám.”
Až v tomto okamihu to začala byť skutočne výzva.
“Odviaž sa už konečne trochu. Si vždy taký seriózny. Pritom by si mohol byť fakt super chalan.”
Vedela, ako si postupne spracovať muža. A keď sa zrazu ocitla predo mnou nahá, nebolo mi veľa treba.
Nahá. Istá nádej, že v jej očiach by som raz mohol byť super chalan. Viac som presviedčať nepotreboval. Len keby si ma nezačala znova fotiť. Do toho som sa pokúšal si jej nahé telo nenápadne obzrieť. Opäť milión vnemov, ktoré môj mozog nedokázal plnohodnotne spracovať. Akousi automatikou som zacúval na stoličku a nahý sa na ňu usadil. Pamätám si, ako som sa za každú cenu snažil zakryť moje prirodzenie.
“Neseď tak strojene, uvoľni sa. V takejto polohe mi dlho nevydržíš.”
Zareagoval som presne, ako si priala. Bol som tak zahltený všetkým, že by som urobil všetko, čo by si priala. Našťastie konečne prestala s fotením a postavila sa za stojan s plátnom. Uvoľnil som sa a aj prúd vnemov sa ustálil na spracovateľnú úroveň.
Pokúšal si ju trochu lepšie obzrieť, keďže jej hlava a prsia sa skrývali za plátnom a zvyšok tela nie, keď sa náhle vyklodnila. So širokým úsmevom si spokojne pritakala. Dúfal som, že nezachytila, ako som sa snažil prekvapene presmerovať zrak od jeho tela na iný bod.
Mlčali sme asi hodinu. Z času na čas vykukla spoza plátna. Snažil som sa udržať v pozícii, ale bolo to čoraz viac nepríjemnejšie. Naopak moje myšlienky sa upokojili. Aj oči sa dostatočne nabažili jej peknej chudej postavy. Nepokúšal som sa už ani rozpoznať to nenápadné tetovanie na jej stehne.
"No...myslím, že to mám." zahlásila a vyklonila sa s rovnako skúmavým pohľadom.
"Tak nie, ešte moment." objavila ešte čosi.
"Smiem sa pozrieť?"
"Poď."
Zostal som prekvapený. Bola to ešte len skica, ale na výraze si dala nesmierne záležať. Odmietal som veriť, že som sa tak tváril. Obraz zobrazoval mňa v dvoch polohách. Jedna mala byť odrazom druhej polohy. Vystúpila však mimo reality a odraz vrhal úplne niečo iné ako obraz, z ktorého vychádzal. V pôvodnej predlohe som vyzeral vyslovene vystrašene, prekvapene a neisto. Hanblivá poloha to zvýrazňovala. Nepozeralo sa mi na to dobre, ale nakreslila to úplne pohlcujúco. Odraz bol o čosi odvážnejší. Nenápadne no s lišiackym výrazom som nazeral akoby poza roh, aby som uvidel, čo býva zvyčajne skryté.
"Takto som sa naozaj tváril?" vyhlásil som.
"Áno, si veľmi čitateľný."
Zahanbene som sklopil zrak.
"A pri tom sa stačilo požiadať. Ale bolo to skvelé, tomu obrazu to dodalo dokonalosť."
"Požiadať o čo?"
"Viem, ako si sa pokúšal obzerať si ma. Ja s tým nemám problém, lichotí mi to. Nemám dokonalé telo, o to viac ma to poteší."
"Máš." vyhlásil som automaticky a prvýkrát som si všimol zaujímavé piercingy na oboch jej bradavkách.
"Dobre, ak nechceš už nič dodať k tomu obrazu a už si si ma dostatočne vyobzeral, tak poďme jesť."
Tento večer mi akosi úplne prišiel o výrečnosť. Bol som zvyknutý a pripravený na akékoľvek situácie, ale toto ma totálne odzbrojilo. A aby toho nebolo málo, keď sa mi otočila chrbtom, tak som si všimol, že jej chrbát zdobí veľké tetovanie jej obľúbenej metalovej kapely.
"Čo to robíš?" zastavila ma, keď som sa pokúsil obliecť.
"Obliekam sa." zareagoval som už zasa automaticky. Hlúpejšiu a nad slnko jasnejšiu vetu od tejto by sa naozaj už nedalo vymyslieť. Jej výraz to potvrdzoval, ale nepovedala nič. Nevedel som, čo spraviť. Obliecť sa či naspäť vyzliecť. Zostal som teda v trenkách a od barového pultu už o niečo menej nenápadne sledoval, ako prihrieva večeru.
"Bože, bolo to výborné." nahltal som do seba všetko to skvelé jedlo. Zvyčajne som bol verný tradičným chutiam, ale toto bola fantázia. Škoda, že som jej to nepovedal nahlas.
"Super, tak to máme za sebou." vyhlásila, akoby to bola nejaká formálna aktivita.
"Kľudne si to rád znova zopakujem, varíš úžasne."
"Ďakujem."
"A aj maľuješ."
"O tom nie som príliš presvedčená. Tvoje reakcie sú...také vlažné. Mala som veľké očakávania od toho obrazu...aj od teba."
"Nie nie, je úžasný."
"No musím ho ešte dopracovať a snáď..."
Díval som sa na ňu. Opäť som nenachádzal žiadne slová. Asi jej pauza očakávala nejakú reakciu, no nepremohol som sa k žiadnej.
"No môžeš sa už obliecť, jedine že by si chcel chodiť takto povonku." zrazu preskočila k inej téme.
Hádajte, čo som urobil? No nič, obliekol a smutne odišiel. Úplne som ten večer rezignoval, zahodil akúkoľvek šancu zblížiť sa.
