“Ty máš rád metal, však?” spýtal sa ma dlhoročný klient našej firmy. Mali sme nadštandardné vzťahy, takže sme čosi o sebe vedeli.
"Šéfovi to ponúkať nebudem, je to na poslednú chvíľu. Mám tu VIP lístky na dnešný koncert. Chceš?"
"Já..." chcel som povedať, že na koncerty už veľmi nechodím. V tom som si spomenul na ňu. Ona sa nejako neozvala a ja som sa po tej večeri cítil akosi trápne. Ale teraz sa to celé naštartovalo. Pochopil som, po čom túži a hľadá. Nabral som odvahu a v hlave sa mi rodil úplne nový plán.
"Čo za ne chceš?" spýtal som sa odvážne.
"Nič." zareagoval prekvapene. Bol to skvelý klient a aj človek. Vôbec ma to neprekvapilo.
Poďakoval som a nechal si to zatiaľ pre seba.
"Počuj, ideme na koncert, o ktorom všetci hovoria. Podarilo sa mi získať VIP lístky, tak sa priprav. O necelé dve hodiny prídem po teba." vychŕlil som na ňu všetko naraz.
Na chvíľu zostalo ticho.
"No my s kamoškou vyrážame už teraz, chceme sa dostať do prvej rady. Môžeš sa pridať, ak chceš."
Do frasa, nečakaná zmena plánov. Nevadí, som pripravený na všetko.
Nakoniec sa mi nepodarilo doraziť skôr ako im. Nenápadne som sa pretlačil na začiatok radu ku nim. Okrem vyzývavému metalovému makeupu bola oblečená celkom striedmo. Veľké čierne tričko s logom kapely, riflové kraťasy a tenisky.
Jej bacuľatejšia kamarátka zašla oveľa ďalej. Veľký výstrih zdobený čiernou čipkou, množstvo kožených a kovových doplnkov, sieťované pančochy a vysoké čižmy.
"Z tvojho outfitu bude kapela šalieť." povedal som so stoickým pokojom jej kamarátke, keď sme sa zoznámili. A celkom nápadne som si ju obzeral.
"Hihi, tak to pochybujem, takže sa ti páči?" začervenala sa.
"Nie, úplne šaliem z neho." pokračoval som v skladaní komplimentov. Skôr, ako ich začalo byť až príliš, som diskusiu presmeroval úplne iným smerom.
"Ako ti ide dokončovanie môjho obrazu?" nadhodil som.
"Je hotový, ale nevyzeralo, že by ťa nejako obzvlášť zaujímal."
"Jasné, že hej. Mohol by som si ho prísť po koncerte obzrieť." Nie, nepoložil som otázku. Jednoducho som sa k ten drzo pozval.
"No uvidíme." odpovedala viacmenej pre sebe. Čakal som výraznejšie reakcie na moju bezprostrednosť.
"Tak čo s tými lístkami? Skúsim zohnať ešte jeden?"
"Blázniš? Vo VIP je to nuda."
"Zbav sa ich." zareagovala hneď na to jej kamoška s úškrnom.
"Dobre, tak ja ich teda roztrhám..." naznačil som gesta trhania.
"Nieee." skríkli obe súčasne, akoby som to myslel vážne.
"Haha, takto ľahko ste mi naleteli."
Poobzeral som sa po dave ľudí čakajúcich v dlhočíznom rade. Hneď pri nás stál jeden mladý chalan s celkom smutným výrazom.
"Počuj, ty si tu dnes sám?" oslovil som ho.
"Čo? Ja? Niee. Teda hej, kamarátka nemohla a.."
"Chápem, mám nápad." položil som mu ruku na rameno a umlčal jeho zbytočné vysvetľovanie.
"Ak chceš VIP lístok a k tomu nejakú príjemnú spoločnosť, poď za mnou." vyzval som ho a vybral som sa preč z davu.
"Teda, ešte sekundu. Baby, niečo vyriešim a vrátim sa k vám." ospravedlnil som sa dievčatám.
"Počkaj, však sem sa už nedostaneš."
"Niečo vymyslím." odpovedal som bez zaváhania. Pravdepodobnosť, že sa tam vrátim bola nulová, ale aj tak ma to neodradilo. Môžno kvôli tomu, že som nad tým ani trocha nepremýšlal. Proste som si niečo zaumienil a išiel po tom.
"Ideš?" zvolal som na chalana, ktorý trochu váhal. No po chvíli prekonal odpor a začal ma nasledovať. Nebolo mu to úplne po chuti, ale asi ho zatiaľ nikto nenaučil klásť odpor.
"Neboj, pod príjemnou spoločnosťou som nemyslel mňa. Sám si ju vyberieš." oznámil som mu to v polovici cesty.
"Sám?" zostal prekvapený.
"Áno, pohni si."
Prišli sme k pokladniam, ktoré veľkými nápismi hlásili “všetko vypredané”. Kopa zúfalých ľudí sa obšmietala po okolí a snažila sa kúpiť lístok od priekupníkov za astronomické sumy.
"Tak a tu si môžeš vybrať."
"Čo?" zareagoval prekvapene.
V okolí postávalo niekoľko zaujímavých dievčat a nervózne prešľapovali. Väčšinou to boli skupinky, ktoré mali beznádejnú šancu sa dnu dostať spolu. Všimol som si, ako za zaostril zrak na jednu kočku.
“Tak bež za ňou.”
“Nie, za tou nie.”
“Nepáči sa ti?”
“Páči, ale…”
“Keď neuspeješ, pôjdeš za inou.”
“Ale…”
“Fajn, tak vyber.”
Našiel v skupinke jednu nenápadnú malú dievčinu s okuliarmi. Vlastne bola celkom sympatická.
“Bež.”
“Nepôjdeš so mnou?”
“Nie, pokazil by som ti to.”
Stál tam a čakal, akoby sa mal nejaký zázrak stať sám.
“Poď, nemám tu celý večer na to.”
Zhlboka sa nadýchol a zašiel za skupinou. Poklepal dievčinu po ramene a hneď som vedel, že toto nevyjde. Po asi dvoch minútach veľmi nejasného rozhovoru, do ktorého sa zapájala celá skupinka, vykročil smerom ku mne. So sklonenou hlavou sa blížil ku mne.
“Počkaj.” zakričala na neho.
Otočil sa.
“Ja by som to asi využila.”
Nakoniec to malo šťastný koniec. Aj pre mňa veľmi nečakane.
Odprevadil som ich k VIP bráne.
“Nezabudnite si spraviť spolu fotku a poslať ju tej kamoške.” pošepol som mu.
“Prečo?”
“Nech ti závidí. A keď to nevyjde s touto, tak budeš mať aspoň bránu otvorenú u nej.”
Začal sa červenať ako paprika. Po chvíli zmizli dnu aj s mojími VIP lístkami a mne bolo najviac ľúto, že sa nedozviem, ako to dopadlo.
