Kľačal pri mojich nohách. Hlava sklonená, oči odvrátené, ruky položené na stehnách presne tak, ako som mu prikázala. Bol ticho. Už vedel, že slová bez povolenia sa trestajú.
Sedela som v kresle, prekrížené nohy v čiernych silonkách s jemným leskom. Pomalým pohybom som prešla špicou lodičky po jeho ramene, len aby som mu pripomenula, kto tu vedie hru. Zacítila som jeho trhnutie. Zadržal dych. Páčilo sa mu to. A mne sa páčilo, ako sa ovláda len preto, že som mu to prikázala.
„Vieš, prečo si tu, odpad?“ Opýtala som sa chladne.
„Áno, Pani,“ šepol.
„Povedz to nahlas.“
„Aby som uctieval vaše nohy… vaše nádherné silonky… a slúžil vám podľa vašej vôle.“
Usmiala som sa. Presne to som chcela počuť.
Natiahla som nohu a špičku topánky mu priložila na ústa. „Bozkaj.“
Urobil to okamžite, s pokorou, ktorá ma vzrušovala. Lízal silonku, akoby to bola samotná svätosť. Každý pohyb jeho jazyka bol ako prosba o milosť. Ale tú som nemala v pláne udeliť.
„Ešte si ma nezaslúžiš. Ale dnes... ti dovolím jednu vec.“
Pomaly som si sťahovala silonku z nohy, pohyb po pohybe, sledoval to so zatajeným dychom ako hladný pes. Keď bola dole, hodila som mu ju na tvár. Vdychoval ju, akoby to bol kyslík.
„Dnes spíš s ňou. A ak sa prebudíš s rukou tam, kde nemáš... zajtra nedostaneš nič.“
