Po dlhšom čase som sa konečne rozhodol vypnúť. Mimo Bratislavy mám dom – taký únikový bod, kde sa dá večer otvoriť prosecco, niečo ugrilovať, skočiť do bazéna, bez toho, aby mi do toho niekto hovoril. Pracovne som si dal pauzu – sabbatical, ako sa teraz hovorí. A hoci som si povedal, že víkend bude len o mne, netrvalo dlho a plány sa zmenili.
Sobota ráno – to pravé leto. Slnko sa dralo cez žalúzie, vzduch vonku už hral letnými tónmi. Vytiahol som tie moje staré, trochu vyšúchané, ale neodolateľne pohodlné jeansové šórtky na kosenie. Všetky moje bývalé mi ich chceli vyhodiť, ale tie kraťasy prežili všetky. Natiahol som si ich, vzal kosačku a pustil sa do práce. Popri tom som ešte ostrihal pár kríkov, skontroloval čerpadlo na dažďovú vodu, utiahol uvoľnený pánt na bráničke a konečne opravil svetlo na terase – veci, ktoré odkladáš, ale spravíš ich, keď máš čas a chuť.
Zrazu som započul ženský hlas. Otočil som sa a opierala sa o oplotenie medzi našimi pozemkami – elegantná žena, niečo po tridsiatke, vlasy stiahnuté v praktickom drdole, letné šaty s tenkými ramienkami, žiadne líčenie – a aj tak mala ten typ krásy, čo zastaví kosačku v okamžiku.
"Dobrý deň, ste tu nový?"
Usmial som sa, oprel sa o rukoväť kosačky.
"Nie, práve naopak. Len som tu zriedka, ale dom mám už roky. Vy ste noví?"
Pousmiala sa. "Áno, konečne sme sa nasťahovali... teda skoro. Ešte máme kopu vecí, ale manžel na to nemá čas."
Zdvihol som obočie. "Zvláštna kombinácia – víkend, dom a žiadny čas?"
"Golf. Celý víkend je na turnaji s kamarátmi. On je skôr do vecí, kde sa môže tváriť dôležito, nie robiť niečo rukami."
V duchu som sa uškrnul, ale nahlas som len poznamenal: "Ak sú to len drobnosti, rád pomôžem."
"Naozaj?" Jej pohľad sa rozžiaril.
O chvíľu som už klačal pri kuchynskej linke a menil sifón. Potom som pozrel zavlažovací systém v záhrade – bola to len drobná chyba v rozvode. Opravil som uvoľnený držiak na sprchovú hlavicu, vycentroval dvere na vstavanej skrini, a keď sme zistili, že nefunguje vonkajšia zásuvka pri terase, išiel som po multimeter a opravil to tiež. Potom nasledoval zámok na francúzskych dverách, čo sa zadrhával, vyskočené pánty na poštovej schránke a dokonca aj zle nasadení filter v kuchynskom digestore.
Všetko som robil s kľudom a úsmevom.
Po celý čas sme sa rozprávali. O práci, o živote, o tom, že niekedy je fajn vypnúť a neriešiť zmluvy, paragrafy a zákony. Bolo to osviežujúce.
"Nevyzeráte ako niekto, kto vie robiť s náradím," provokovala.
"To som už počul... väčšinou tesne predtým, než som opravil práčku, rúru alebo navŕtal poličky."
Zasmiala sa. Krátko, prirodzene. Ako niekto, kto sa nepretvaruje.
"Koľko vlastne meriate? Ste neprehliadnuteľný."
"Sto deväťdesiat tri. Ale vraj to najviac vidno na rukách."
"To sedí... ruky máte ako poriadny chlap. Mužské, veľké, silné. Nie ako ten môj golfový tajtrlík."
Len som sa usmial. Všimol som si, ako jej pohľad chvíľami skĺzol z očí na moje ramená, hrudník a ruky – aj keď sa snažila tváriť nenápadne. Keď som skončil, utrel som si čelo do utierky a spýtal sa, či ešte niečo potrebuje.
"Možno by ste mali prísť aj zajtra. Ešte mi tu toho dosť zostalo."
"Zajtra kosím predný trávnik. Ak mi dáte kávu, možno stihnem aj opraviť celý dom."
Oči jej znovu prebehli na moje šórtky. Tie sa dnes zjavne stali viac ako len pracovným outfitom. Odrazu som cítil, že ten víkend nemusí byť len o práci okolo domu.
A možno to nebolo posledné leto, čo som si ich obliekol.
A možno... ani posledná návšteva u susedy.
Bolo už po deviatej večer, keď sa ozval zvonček pri bráne. V tej chvíli som bol práve v bazéne – nahý, obklopený teplom vody, chladným večerným vzduchom a jemnou vôňou čerstvo pokosenej trávy. Letné ticho prerušilo len jemné čľupnutie, keď som sa prešmykol k okraju bazéna, aby som sa pozrel, kto prišiel.
Pred bránou stála ona. Nová suseda. V rukách držala mobil, na tvári ospravedlňujúci úsmev.
„Prepáčte, že ruším takto večer, ale nejde mi Wi-Fi a nudím sa… a úprimne – dnes som doma úplne sama.“
Zasmial som sa, s uterákom som si utrel vodu z tela a kývol smerom k terase. „Dajte si chvíľu, zbehnite si pre niečo pohodlné na oblečenie. Ja zatiaľ rozpálim gril, nech to vonia.“
Ona sa pousmiala. „Myslím, že by ste mal častejšie rušiť ten svoj právnický režim. Vyzeráte, že si tu užívate život naplno.“
„Aj muži v oblekoch majú ruky, ktoré vedia chytiť kladivo,“ odvetil som so smiechom.
Kým zmizla za plotom, stihol som ešte dodať: „A kľudne si doneste aj plavky. Voda má dokonalých dvadsaťosem.“
Asi o pätnásť minút sa opäť objavila. Letné šaty, tenká látka, spod ktorej sa dalo čítať takmer všetko. V jednej ruke fľaša prosecca, v druhej malá plátená taška.
„Dúfam, že dresscode je neformálny,“ žmurkla.
„Neformálny, spontánny a trochu nečakaný,“ odpovedal som, keď som preberal poháre a nalieval prvý pohár.
Sedeli sme na terase, gril syčal a nad nami hviezda obloha. Jej pohľady mi často kĺzali po rukách, po hrudi. Cítil som to. A nevadilo mi to.
„Koľko vlastne meriate?“ spýtala sa.
„Sto deväťdesiat tri, už som Vám to vravel ale asi Vám išlo niečo iné hlavou“ odpovedal som.
„Jáj, áno. Ste kus chlapa. A tie ruky... to nie sú ruky právnika. Skôr... chlapa, čo vie, čo chce.“
Po jedle som sa šiel prezliecť do plaviek. Keď som sa vrátil späť, stála vo vode opretá o kraj bazéna. Ale nie v plavkách. Nahá. Mesačné svetlo jej kreslilo siluetu tela, každú krivku, každý záhyb. Dokonalé krivky zrelej ženy, ktorá presne vie, čo robí.
„Videla som vás nahého skôr,“ šepla. „A odvtedy som myslela len na to, aké by to bolo... skúsiť to aj ja.“
Vstúpil som do vody a sadol si vedľa nej na kraj bazéna. Hovorili sme o túžbach, o tom, čo v živote chýba. Sledovali sme odrazy svetiel na hladine. A potom sa naklonila.
Bozk. Nečakaný, ale neodmietnuteľný. Jej telo sa mi pritislo na hruď. Jej pery boli horúce. Keď ma pobozkala, šepol som:
„A čo tvoj manžel?“
„Ten by nikdy nepochopil. Ty si... presne ten muž, akého som vždy chcela.“
Vo vode sa naše telá spojili. Cítil som jej ruky, jej dych, jej tep. Sťahovala mi plavky, zatiaľ čo ma bozkávala na krk. Vytiahli sme sa na ležadlo pri bazéne, kde ma osedlala a pomaly na mne jazdila. Jej vlasy padali cez plecia, v očiach túžba. Každý pohyb bol hlbší, intenzívnejší. Jej telo sa mi poddávalo úplne.
Keď som ju vzal do náručia a niesol vedľa bazéna, zovrela ma stehnami a povedala:
„Tak veľmi mi to chýbalo. Drž ma. Drž ma pevne…“
Položil som ju na deku, prirazil som do nej a jej telo sa zvíjalo v extáze. Zažila mokrý orgazmus – celé jej telo sa triaslo, a ja som ju bozkával, držal, škrabkal jej boky.
„Zvládneš ešte jedno kolo?“ spýtal som sa, keď som vstal.
Ona sa usmiala. „Ak je to s tebou, tak áno. A chcem ho cítiť hlboko…“
Presunuli sme sa na pohovku. Tam sa mi oddala úplne. Keď som jej napokon striekal do úst, udržala si môj pohľad. Hralo sa s tým. Pomaly, provokatívne.
Potom sme si ešte zaplávali, smiali sa a rozprávali až do noci.
Keď odchádzala, stála ešte chvíľu vo dverách.
„Som rada, že máme takého suseda,“ povedala ticho.
Usmial som sa. „A ja som rád, že som tento víkend išiel sem. Myslím, že budem chodiť častejšie.“
Otočila sa cez plece, zamávala a zmizla v tme.
A ja som si pomyslel, že niektoré víkendy sú ako dar. Neplánované. Dokonalé.
