Dážď stekal po oknách ako prsty milenca, čo si hladia sklo v nádeji, že sa dostanú dovnútra. Bolo po druhej ráno, keď sa výťah so škrípavým zadrhnutím zastavil na štvrtom poschodí starého činžiaku v centre mesta. Von vykročila žena — štíhla, bledá, v dlhom čiernom kabáte, pod ktorým sa črtala silueta takmer až neprirodzene zvodná.
Volala sa Evelyn. Vraj mala presne deväťnásť. Jej oči boli chladné a temné, no pery plné, akoby stvorené na hriech. Bola ticho krásna. A smrteľne osamelá.
Na druhom konci chodby, v byte 405, žil Rafael. Tridsaťpäťročný spisovateľ, uzavretý do seba, s výraznou čeľusťou, zarastený, unavený životom, ale so zvláštnou aurou – niečo medzi nebezpečenstvom a túžbou. Ženy v dome sa mu vyhýbali. A on ich nevyhľadával. Až doteraz.
Keď počul klopanie jej opätkov, po chodbe čosi v ňom ožilo. Nie telo – hlad po tom všetkom čo už roky zameškával.
Hlboký, temný, zúfalý hlad po sexe, ktorý celé roky driemal. Dvere si otvoril len na škáročku a sledoval ju tak ako vždy. Nádherné nohy a jej zadok ktorý ho privádzal do šialenstva, takmer nevnímal svet okolo seba, ale len svoje predstavy.
Nevidela ho. Ale cítil, že ona o ňom vie.
Na tretí deň sa stretli v práčovni. Evelyn sa sklonila k práčke, jej kabát bol rozopnutý a Rafael jej takmer mohol vidieť až k šnúrke nohavičiek. Skoro prestal dýchať od vzrušenia ktoré to v ňom vyvolalo.
„Dobrý deň,“ povedala. Jej hlas bol tichý, no pevný. „Vy ste z bytu 405, však?“
„Áno. A vy zo 409.“
„Presne tak.“ Usmiala sa. Ale v tom úsmeve bolo niečo znepokojivé – ako pohladenie žiletky.
Chvíľu na seba mlčky hľadeli. Napätie medzi nimi viselo vo vzduchu ako dym z horiacej túžby. Keď sa na okamih dotkli rukami, Rafael cítil jej teplotu – bola chladná. A predsa ho to vzrušilo.
Od tej noci ho navštevovala v jeho snoch.
Evelyn – nahá, krásna, krvou pokvapkaná, v temnote jeho izby. Sadla mu na hruď, nehybne, a šepkala slová, ktorým nerozumel. Jej malé prsia sa mu otierali o hruď, pery mala horúce ako uhlíky.
Zobudil sa vždy spotený a s tvrdým vtákom, pulzujúcim od túžby. A každý večer si to robil potichu, zatiaľ čo cez stenu počul... jej hlas. Vzdychala. Volala meno, ktoré nikdy nepočul.
Prišla dalšia noc.
Rafael ležal v posteli, okno pootvorené. Vlhký nočný vzduch prinášal do izby pach dažďa a dymu z neďalekých komínov. Mesto nespalo. Ale on áno.
Až do chvíle, keď zacítitil ju.
Otvoril oči a zbadal Evelyn, ako stojí pri jeho nohách. Netušíl ako sa k nemu dostala, ale v tej chvíľke mu to bolo jedno.
Bola nahá. Telo ako z porcelánu, prsia malé, pevné ako z rannej hmly, len náznak ženskosti v chlapčenskej siluete – a predsa dychberúca. Boky úzke, zadok drobný, pevný, akoby vytesaný do pokušenia.
„Spíš, Rafael?“
Jej hlas bol ako víno z čiernych ríbezlí – hustý, sladký, opojný.
Nepovedal nič. Nemohol. Pohľad mu padol medzi jej stehná – bola tam krásna, vyholená bez jediného chlpka, bolo tam vidieť náznak miesta ktoré si už tak dlho predstavoval keď po večeroch onanoval.
Podišla k nemu, sadla si mu obkročmo na pás a sklonila sa. Jej pery sa dotkli jeho hrdla, jemne ho oblizla a zašepkala:
„Dnes nechcem len tvoju krv“
Rozopla mu nohavice. Pomalými pohybmi, akoby si vychutnávala každé centimetre jeho odhalenia. On stvrdol okamžite – túžbou, šokom, šialenstvom, ktoré viselo medzi nimi. Jej dlaň bola chladná, no spôsobila mu horúčavu, akú necítil roky.
Zobral ju za boky. Slabo, váhavo. Ona sa však naklonila k nemu, perami mu prešla po čeľusti a vzdychla:
„Si silný... ale pri mne slabneš, každú noc z teba chodím piť, ako zo džbánu .“
Pomaly naňho dosadla. Tesná. Nečakane. Bez varovania. Vzal ju celú, hlboko, kým sa jej dych nezachvel. Nezastavila sa – vlnila sa na ňom ako tieň v plameňoch. Jeho ruky objímali jej kríže, zaryli sa do jej prekrásnych prs, ona len zaklonila hlavu a šepkala mu slová v jazyku, ktorému nerozumel – temné, zvrátené, krásne a neprestavala sa pohybovať na jeho penise, bol naozaj v extáze.
„Chcem ťa celého, Rafael... až po poslednú kvapku...“
Jej nechty sa mu zaryli do hrude, kým on stonal pod ťarchou vášne a strachu. A vtedy – zahryzla. Nie do krku. Nie tam, kde by to čakal. Jej zuby sa zaleskli v tme a on pocítil ostrú bolesť… tam dole, na penise.
No bolesť a rozkoš sa zmiešali. A on sa výkrikom vyvrcholil. Všetko zo seba jej vystriekal do úst.
Krv a semeno – spojenie, ktoré ona hladné hltala s temným uspokojením, vydávala pritom až zvieracie zvuky. Keď konečne dopila oči jej zažiarili dočervena. Pery mala od krvi a semena ktoré jej stekalo po brade. Bozkala ho. A keď sa ich ústa stretli, cítil svoju vlastnú chuť.
A už vtedy vedel, že chce viac.
