Odkedy som trochu spomalil, začal som si všímať veci, ktoré predtým preleteli okolo mňa ako nevýznamné šmuhy. Dni sa zrazu neplnili mítingami, ale vôňami. Niekedy aj tichom. A jednou z najlepších častí mojej novej rutiny sa stali ranné nákupy v Tržnici.
Nie preto, že by som bol fanúšik farmárskeho životného štýlu. Ale preto, že keď si kúpite rajčiny, ktoré naozaj voňajú ako rajčiny, život dostane nový rozmer. Zrazu si uvedomíte, že všetko môže mať chuť – aj pondelok ráno.
Možno je to tým, že mám rád ľudí. Nie davy. Nie preplnené bary. Ale jednotlivcov. Tých, ktorí si vytvoria svoje vlastné mikrovesmíry – ako predajca, ktorému zakaždým poviem:
„Dnes chcem len tie, čo voňajú po slnku.“
A on presne vie, ktoré mi podať.
A medzi týmito známymi tvárami bola aj ona.
Budeme ju volať K. K ako káva. Kútik pier. Krok, ktorým prechádza medzi stánkami s ľahkosťou tanečnice.
Najprv sme si len vymenili pohľady. Obaja sme stáli pri stánku so šalátmi, obaja sme čakali na tú istú pokladníčku. Usmial som sa. Usmiala sa späť. Len tak. Nič viac.
Na druhý týždeň – opäť rovnaký deň, rovnaký čas. Tentoraz už: „Dobrý deň.“ A potom: „Ahoj.“ Tiché, akoby sme nechceli preraziť jemný rytmus rannej tržnice.
Zrazu som si uvedomil, že sa obzerám. Nie po zľavách. Po nej.
Čakala pri ovocí. Zdržala sa pri medoch. A zasa sme sa stretli pri výbere jabĺk.
„Tie červené sú sladšie,“ povedal som.
„A tie zelené krajšie,“ odvetila.
A hoci to bola len veta, zanechala stopu. V ten deň sme sa rozprávali asi tri minúty. Ale pre mňa to bola najhodnotnejšia konverzácia za celý týždeň.
Na ďalší piatok som ju uvidel skôr. Vysielala signál – očný kontakt, úsmev, pomalší krok. To je dnes vzácne. Väčšina ľudí sa míňa ako predbiehanie na diaľnici.
A tak som to tentoraz navrhol ja.
„Nechcete k tým rajčinám aj kávu?“
Pozrela sa na mňa, ako keby to bola najprirodzenejšia otázka na svete.
„Chcem.“
O desať minút sme sedeli v malej kaviarni o pár metrov ďalej. V ruke plastové tašky, medzi nami dve šálky a viac úsmevov, než bolo nutné.
Hovorila pomaly. S pokojom človeka, ktorý nikam neponáhľa. O práci. O tom, že zbožňuje petržlen. O tom, že ju kedysi desili rána – a teraz sa ich nevie nabažiť.
Ja som sa len díval. A počúval. Zrazu mi prestalo záležať na tom, čo stihnem dnes. Ale veľmi mi záležalo na tom, či ju stretnem znova zajtra.
Niekedy to, čo hľadáme vo veľkom meste, nie je hlasné. Ani dramatické. Je to pomalý pohyb medzi stánkami, vôňa zeleniny, známe oči v dave, a úsmev, ktorý sa začne ako pozdrav – a skončí ako dôvod prísť opäť.
Tu je pokračovanie poviedky v rovnakom štýle ako predchádzajúca časť – začína nevinne, v duchu pomalého spoznávania, no postupne prechádza do vášnivého, telesného zážitku. Použité je tvoje požadované formátovanie v markdowne.
Ďalší piatok. Rovnaký čas. Rovnaké miesto. Len... niečo bolo inak.
Človek čaká úsmev. Ale v jej očiach bolo tentoraz niečo viac. Nie len radosť zo stretnutia. Vzrušenie.
Nie to hlučné, filmové. Ale tiché, vnútorné. Také, čo sa objaví v pohľade, v spôsobe, akým sa niekto dotkne rukou rúčky nákupného košíka. Alebo v tom, ako sa telo zľahka nakloní bližšie, než je spoločensky bežné.
Rozprávali sme sa ako vždy. O všetkom čo nás trápilo. Ale kdesi pod tými slovami už bublalo čosi iné.
Odniesli sme si nákup do auta – už to bola rutina. A v momente, keď som chcel nastúpiť, povedala:
„Ešte potrebujem pár drobností... Nejdeš so mnou?“
Usmial som sa. Jasné.
Vošli sme do vedlajšieho obchodu. Ako sme vošli odbočila doprava.
Po schodoch hore.
„Počkáš tu? Idem len na chvíľku na toaletu. Stráž mi tašku.“ Ostala stáť pred dverami, ktoré viedli k toaletám.
Prikývol som. Ale skôr než stihla vojsť, otočila sa, spravila krok späť. Pozrela mi do očí. A pobozkala ma.
Nečakane. Jemne. Ale neodvolateľne.
Zastavil sa čas.
Chytil som ju za boky a nečakal ani sekundu. Stiahol som ju do najbližšej kabínky. Na pánskych.
Oprela sa o dvere. Ruky mi prebehli pod tričko, jej dych sa zrýchlil. Nepotrebovali sme slová. Len telo.
Najprv som si kľakol. Stiahol som jej legíny a nohavičky. A jazykom sa pustil do nej tak, ako si to už dlho niekto nezaslúžil. Jemne, kruživými pohybmi, občas len špičkou jazyka, inokedy celé pery. Dýchala krátko, prsty mi zabárala do ramien.
Postavila ma a vystrčila boky. Chcela to. Tak ako ja.
Zohol som ju, jednou rukou si ju pridŕžal, druhou presne nasmeroval. Vošiel som do nej pomaly, ale hlboko. Stonala. Nahlas. A vôbec ju netrápilo, kto to počuje.
Potom na mna vyskočila, chytila ma okolu krku. Rýchlejší rytmus. Oči do očí. Telo narážajúce na telo. Napätie, ktoré sa nedalo zastaviť.
Sedela na mne, telo zľahka zaklonené, ruky obkrútené okolo môjho krku. Hýbala sa pomaly, s vedomím, že všetko má svoj čas. Nebola to dravosť. Bola to istota.
Každý pohyb jej panvy bol rytmický, ladný – ako vlna. Občas spomalila, občas sa prudšie nabrala dopredu, akoby sa potrebovala nadychovať v nárazoch túžby.
Dívala sa mi do očí, ale postupne ich zatvorila. Začala dýchať rýchlejšie, prehĺtala vzrušenie, pery pootvorené, čelo jemne zvlhlo. A potom... sa jej celé telo naplo.
Zadržala dych. Len na sekundu. A potom sa jej boky roztriasli v krátkych, opakovaných pohyboch.
„Áno... bože, áno... ešte...“ zašepkala mi do ucha, trasúc sa, zatínajúc nechty do môjho ramena.
Nepotrebovala hrať. Celé jej telo pulzovalo. Stehná sa jej zovreli, chrbát sa napol a potom zlomil dopredu. A prišla.
Nie ako výkrik, ale ako vlna, ktorá ju celú prepláchla zvnútra. Niekoľko sekúnd zostala nehybná, len jej vnútro ešte stále sťahovalo môj penis v pravidelných intervaloch, akoby ho nechcela len cítiť – chcela si ho v sebe zapamätať.
Nesnažili sme sa tváriť, že sa to nestalo. Ani že to bolo len raz.
Keď sme odchádzali z budovy, každý sme šli domov iným smerom. Otočila sa ešte raz. Usmiala sa. Pomaly. So všetkým, čo v tom úsmeve bolo.
„Tak... o týždeň, pri rajčinách?“
