Surové hry vášne 2 - Pláž - súťažná

10.07.2025 · 130 Aufrufe Michaladi

Zrnko piesku II. – Pláž

Popoludní je pláž poloprázdna.
Žiarivé slnko spáli aj posledné zvyšky hanby.
Vidím, ako sa jej koža leskne od oleja, prsia jej ťažko dýchajú pod látkou plaviek.
A viem, že sa na to teším viac než na čokoľvek iné: rozopínať ju tu, medzi slaným vetrom a vôňou rozhorúčeného piesku.



Nájdeme miesto za skalou, kde nevidno na prvý pohľad.
Tvár má spálenú od slnka, v očiach tú známu zmes očakávania a strachu.

„Kľakni.“
Poviem to sucho, bez citu – ako príkaz, nie prosbu.



Poslúchne.
Piesok sa jej lepí na kolená, na stehná, na holú kožu brucha.
Vidím, ako sa jej chveje brada, pery sa jej jemne otvoria.
Bez váhania rozopnem zips plaviek a vytiahnem ho von.



Chytím ju za vlasy, pritlačím jej hlavu nižšie.
Tvár má len pár centimetrov od piesku, cíti jeho horúčavu.
Jazykom mi prechádza po žaludi, váhavo, potom dychtivejšie.
Nedovolím jej dýchať slobodne – určujem rytmus, ako hlboko, ako rýchlo.



Držím ju za temeno, prsty mám zaborené do mokrých vlasov.
Tvár jej naráža o moje slabiny, sliny sa miešajú s pieskom.
Počuť ten mokrý, hanebný zvuk, keď jej ústa kĺžu po mne.
Je to nádherne zvrátené: jej zúfalá snaha, aby ma uspokojila, a môj chlad, s ktorým ju k tomu nútim.



Potom ju prudko odtlačím.
Ona padne na všetky štyri, piesok sa jej lepí na boky, zadok, prsia.
Chytím jej plavky a stiahnem ich tak rýchlo, až ich skoro roztrhnem.
Zostane holá, kolená roztiahnuté, vypúlený zadok sa trasie.



„Drž hlavu dole.“
Jej líce sa dotkne piesku, ramená sa jej napnú.
Nadýchnem sa – cítim jej vôňu, vlhkosť, ktorá už steká po stehnách.
A bez varovania do nej vrazím.



Tvrdý náraz bokov, prudký, až vykríkne.
Piesok sa jej sype z vlasov, pery má pootvorené, oči privreté od bolesti a slasti.
Držím ju za boky, prsty jej zaryjem do kože.
Prirážam – bez šetrenia, bez citu, len hrubá potreba, ktorá pohlcuje rozum.



Cítim, ako sa vnútri trasie, steny jej pošvy sa mi sťahujú okolo koreňa.
Pulzuje, horúca a mokrá, klzká.
Zaborím sa hlbšie, až jej bruško naráža o piesok.
Rytmus je surový, nemilosrdný – a ona ho znáša, lebo vie, že mi patrí.



Dlane jej siahnu dozadu, chytí ma za stehno – prosí o trochu nežnosti.
Odmietnem.
Pridrím jej zápästia za chrbtom, zviažem ich dlaňou, pritlačím jej trup k piesku.
Teraz sa nemôže ani pohnúť.



Prirážam tvrdšie, rýchlejšie.
Cítim, ako jej v hrdle buble zadržaný výkrik.
Sliny jej stekajú po brade, piesok sa jej lepí na vlhké pery.
Je to obraz, ktorý sa mi vryje do pamäti: ponížená, zničená rozkošou, a predsa oddaná.



Napätie sa vo mne hromadí, brucho sa mi sťahuje.
Zatnem čeľusť, cítim, ako sa mi v slabinách zbieha žeravé teplo.
Ešte pár divokých, drsných prírazov.
Vyvrcholím do nej, celým telom sa zatrasie, chrbát sa jej prehne do oblúka.



Zostanem v nej, kým sa mi dych neskludní.
Cítim, ako sa podo mnou trasie, úplne zlomená, ale spokojná.
Pomaly sa stiahnem, semeno jej vytečie po stehne, zmieša sa s pieskom.
Je to nečisté, surové, nádherné.



Sadnem si vedľa nej, dívam sa, ako sa pokúša vydýchať.
Na hrudi jej bije srdce tak rýchlo, že ho vidím.
Na líci má otlačené zrnká piesku, v očiach ešte stále oheň.



„Zdvihni sa.“
Zachrípnuto, ticho.
Pozrie na mňa, trasúcimi sa nohami sa postaví, prsia sa jej dvíhajú v horúcom vetre.
Na koži stopy mojich prstov, na stehnách steká biela stopa.



A v tej chvíli viem, že ešte nie som nasýtený.
Že dnes večer ju znova zlomím.
Možno jemnejšie, možno ešte tvrdšie – ale vždy tak, aby si pamätala, kto ju držal.