Vojačka Evansová ráznym krokom kráčala chodbou k veliteľovej kancelárii. Srdce jej búšilo o niečo rýchlejšie než zvyčajne; hodnotenie výkonu, to nikdy neveštilo nič dobré, najmä ak ju volal samotný veliteľ družstva Taylor. Jeho povesť prísneho a nekompromisného chlapa ju predbiehala. Zastala pred masívnymi drevenými dverami s tabuľkou "Veliteľ Taylor" a krátko, no rozhodne zaklopala. "Ďalej!" nezaznelo. Po chvíli ticha skúsila znova, tentoraz o niečo hlasnejšie. Opäť nič. Zvedavosť, tá jej večná spoločníčka a občas aj prekliatie, jej nedala. Jemne stisla kľučku. Dvere sa s tichým vrzgotom pootvorili.
Nakukla dnu. Kancelária bola ponorená do prítmia, len lúče zapadajúceho slnka prenikajúce cez žalúzie kreslili na podlahe dlhé tiene. Prázdna. "Haló? Pán veliteľ?" ozvala sa neisto do ticha. Žiadna odpoveď. S istou dávkou drzosti, ktorá jej bola vlastná, vkĺzla dnu a dvere za sebou ticho privrela. Kancelária bola prázdna, čo ju prekvapilo natoľko, že nadvihla jedno dokonalé obočie. Taylor bol povestný svojou až chorobnou dochvíľnosťou, tým puntičkárskym dodržiavaním každej sekundy.
Pomaly, s mačacou opatrnosťou, sa prechádzala vo vnútri, jej pohľad lačne skenoval stroho, no účelne zariadenú miestnosť. Masívny, tmavý dubový stôl dominoval priestoru, na jeho lesklej ploche precízne, až geometricky usporiadané stohy spisov, mapa celej oblasti rozložená pod ťažkým sklom. Vo vzduchu sa vznášal slabý, no absolútne nezameniteľný pach jeho kolínskej – niečo drsné, animálne, nepopierateľne mužné, čo jej vždy tajne zrýchľovalo pulz.
Na staromódnom vešiaku pri dverách visela jeho dokonale vyžehlená uniforma a na nej, ako čerešnička na torte, ako koruna kráľa, veliteľský baret sýtej, tmavej farby. Evansová k nemu podišla, akoby ju priťahoval neviditeľný magnet, hypnotická sila. Opatrne, s takmer posvätnou úctou, ho vzala do rúk, končekmi prstov prešla po drsnej, kvalitnej látke. Otočila sa k vysokému, štíhlemu zrkadlu, ktoré viselo na studenej stene vedľa skrinky preplnenej vojenskými trofejami a oceneniami. S nádychom zakázanej rebélie, s iskrou drzosti v očiach, si ho nasadila na hlavu, mierne nakrivo, presne tak, ako ho s nonšalantnou aroganciou nosieval on. Zadívala sa na svoj odraz. Ten obyčajný kus látky jej zrazu dodával zvláštnu, nečakanú auru moci a autority, niečo opojné, čo jej rozvibrovalo každú bunku v tele.
Vtom sa dvere za jej chrbtom s prudkým, ohlušujúcim švihom rozleteli. Stál v nich sám veliteľ Taylor, jeho mohutná postava takmer vyplnila celý rám dverí. Jeho tvár bola najprv zaskočená, číre prekvapenie sa mu mihlo v očiach, no v zlomku jedinej sekundy sa tento výraz zmenil na masku čistého, nefalšovaného, vriaceho hnevu. Oči mu sršali chladné blesky a sánka sa mu napla tak brutálne silno, až sa zdalo, že mu čoskoro praskne koža. Pohľadom doslova prebodol Evansovú, potom s opovrhnutím skĺzol na baret na jej hlave, a jeho tvár nabrala desivý, tmavočervený odtieň zúrivosti. ZREVAL, jeho hromový hlas naplnil každý kút miestnosti a rozochvel aj hrubé sklá v oknách, ktoré zadrnčali ako v predzvesti zemetrasenia.
"EVANSOVÁ! ČO TO KURVA MÁ ZNAMENAŤ?! OKAMŽITE TO DAJTE DOLE Z TEJ SVOJEJ DRZEJ HLAVY! MYSLÍTE SI, ŽE TOTO JE NEJAKÁ ZASRANÁ MAŠKARÁDA?! ŽE SI TU MÔŽETE ROBIŤ, ČO SA VÁM ZACHCE?! TOTO JE KONIEC, ROZUMIETE MA?! ABSOLÚTNY KONIEC VAŠEJ SMIEŠNEJ KARIÉRY V TEJTO ARMÁDE! MÔŽETE SA ZAČAŤ BALIŤ!"
Evansovej stuhla všetka krv v žilách, akoby jej do nich niekto nalial tekutý ľad. Baret jej takmer spadol z hlavy, keď si ho v panickom geste rýchlo strhla. Čistá, nefalšovaná hrôza jej zvierala hrdlo ako železné kliešte, no jej pragmatická, vždy kalkulujúca myseľ už horúčkovito pracovala na plné obrátky. Toto, TOTO jednoducho nemohla dopustiť. Armáda bola jej všetkým, jej únikom, jej zmyslom. Jeho slová, každé jedno, boli ako údery ostrým bičom priamo do jej duše. Okamžite vedela, že musí konať. Rýchlo. Bez zaváhania. A urobiť... čokoľvek. Absolútne čokoľvek, aby ho upokojila, aby zvrátila jeho desivé rozhodnutie. Jej tmavé oči sa stretli s tými jeho, horiacimi nespútaným hnevom, a ona v nich zúfalo hľadala aspoň najmenšiu iskierku možnosti, štrbinku, cez ktorú by mohla prekĺznuť. Hlas sa jej triasol ako osika, no snažila sa, aby znel poddajne, úctivo, takmer prosebne:
"Pane... veliteľ... prosím... ja... ja to všetko viem vysvetliť... bola to... bola to len hlúpa chvíľková slabosť... Prosím, pane, dajte mi šancu," zašepkala Evansová, hlas stále krehký, no s naliehavým podtónom, ktorý sa snažil preniknúť cez jeho rozpálený hnev. Opatrne, akoby kráčala po mínovom poli, urobila maličký krok smerom k nemu, ruky zvesené pozdĺž tela v geste absolútnej podriadenosti, baret stále pevne zvierala v dlani, akoby to bola nejaká vzácna, krehká relikvia. "Ja... ja som klopala, naozaj, niekoľkokrát. Keď sa nikto neozýval... a dvere neboli zamknuté... len som... len som bola zvedavá. Vaša kancelária... vždy som ju obdivovala." Odmlčala sa, zbierajúc odvahu pokračovať, jej pohľad upretý niekam na úroveň jeho dokonale vyleštených topánok, neschopná stretnúť sa s jeho spaľujúcim pohľadom.
"A ten baret, pane..." pokračovala, hlas sa jej zlomil takmer nebadateľne, no predsa dostatočne na to, aby odhalil jej zraniteľnosť. "Odkedy som bola malé dievča, snívala som o tom, že raz budem nosiť uniformu. Že budem slúžiť. Táto armáda... to je môj život, pane. Všetko, čo mám, všetko, čím chcem byť." Opatrne zdvihla hlavu, jej tmavé oči, teraz lesklé od potláčaných sĺz, hľadali tie jeho. "Vidieť ho tam... bolo to... bolo to silnejšie ako ja. Len som si chcela... na jediný krátky okamih... predstaviť, aké by to bolo... mať takú česť, takú zodpovednosť." Prstami jemne, takmer láskyplne, prešla po látke baretu, akoby chcela tú predstavu ešte viac umocniť.
"Viem, že to, čo som urobila, bolo neprípustné, pane. Hlboko, hlboko sa za to hanbím. Bola to neospravedlniteľná chyba, prejav neúcty voči vám, voči všetkému, čo reprezentujete," jej hlas bol teraz plný úprimnej ľútosti, no pod tým sa skrýval aj záblesk vypočítavosti, záblesk tej jej pragmatickej podstaty, ktorá jej šepkala, že teraz je čas hrať všetky karty. Jej pohľad sa na zlomok sekundy odvážil stretnúť s jeho, a v tom pohľade bola nemohovoriaca prosba, prísľub. "Naozaj neexistujú slová, ktoré by dostatočne vyjadrili, ako veľmi to ľutujem. A som... som pripravená urobiť absolútne čokoľvek, pane. Čokoľvek, aby som odčinila túto... túto hlúpu, impulzívnu chybu. Aby som vám dokázala, že si zaslúžim druhú šancu. Prosím... povedzte, čo mám urobiť." Každé jedno slovo bolo starostlivo zvolené, nasýtené poddajnosťou, no zároveň nesúce tichý, no zreteľný náznak, že jej ochota siaha ďaleko za bežné vojenské tresty. Pohrávala sa s okrajom baretu, prsty nervózne kĺzali po jeho leme, jej telo jemne napäté v očakávaní jeho reakcie.
Veliteľ Taylor zostal nehybný, jeho tvár ako vytesaná z kameňa, no v jeho očiach, stále planúcich hnevom, sa mihol nový, chladný, takmer predátorský lesk. Jeho pery sa pomaly skrivili do úzkeho, krutého úsmevu, ktorý neveštil nič dobré. Ten úsmev bol desivejší než jeho otvorený hnev. "Čokoľvek, Evansová?" precedil pomedzi zuby, jeho hlas bol teraz nízky, vibrujúci nebezpečnou intenzitou, každé slovo ako kvapka jedu. "Skutočne... čokoľvek?" Zdvihol jedno obočie v predstieranom údive, pohľadom ju pomaly premeriaval od hlavy až po päty, akoby bola kus dobytka na trhu, a jeho pohľad sa zastavil na jej perách, potom na krivke jej krku, ktorá sa napínala, keď ťažko preglgla.
"Som zvedavý, veľmi zvedavý, čo taká ambiciózna, malá vojačka ako vy považuje za 'čokoľvek'," pokračoval tým svojím jedovatým tónom, pomaly kráčajúc k nej, až kým nestál tak blízko, že cítila teplo sálajúce z jeho tela a ten drsný, mužný pach jeho kolínskej jej teraz priam udieral do nosa, miešal sa s jej vlastným strachom a... niečím iným, niečím temným a vzrušujúcim, čo sa v nej prebúdzalo proti jej vôli. "Hovoríte o cti, o službe, o snoch... a potom sa tu vlámete do mojej kancelárie a znesvätíte moju hodnosť. Myslíte si, že pár úbohých slov a sľubov to napraví?" Naklonil sa k nej bližšie, jeho horúci dych jej ovanul ucho, keď zašepkal takmer nečujne, no o to prenikavejšie: "Vieš vôbec, čo 'čokoľvek' môže znamenať v rukách muža, ako som ja, Evansová? Muža, ktorého si práve tak odporne ponížila a rozzúrila?"
Jeho ruka vystrelila a drsne ju chytila za bradu, prsty sa jej bolestivo zaryli do mäkkej kože, prinútil ju zdvihnúť hlavu a pozrieť sa mu priamo do chladných, nemilosrdných očí. "Chcem to počuť znova, Evansová. Povedz mi to. Povedz mi, že urobíš čokoľvek, čo ti prikážem, aby si si zachránila svoju mizernú kožu a ten svoj smiešny sen o armáde."
Evansovej sa dych zadrhol v hrdle, bolesť z jeho zovretia bola ostrá, no ešte ostrejší bol ten príval adrenalínu a zúfalej potreby podvoliť sa. Jeho blízkosť bola ohromujúca, jeho dominancia ju drvila. "Á-áno, pane," vydralo sa z nej, hlas bol len slabý šepot, no odhodlanie v jej očiach, napriek všetkému, bolo stále viditeľné. "U-urobím... čokoľvek." Vedela, že prekračuje hranicu, za ktorou niet návratu, ale vidina konca jej kariéry, jej jediného zmyslu života, bola oveľa desivejšia.
"Dobre," zavrčal Taylor, jeho úsmev sa ešte viac rozšíril, odhaľujúc náznak bielych zubov. "Tak začneme niečím jednoduchým, aby sme otestovali tú tvoju ochotu." Pustil jej bradu rovnako náhle, ako ju schmatol. "Daj ten baret na stôl. Pomaly." Ukázal na svoj masívny stôl. "A potom... chcem, aby si si kľakla. Presne tu, predo mnou. Na kolená, Evansová. Ako poslušná, malá sučka, ktorá prosí o odpustenie." Jeho hlas bol plný opovrhnutia, no zároveň v ňom bola nepopierateľná stopa krutého uspokojenia, ba priam slasti z jej očakávaného poníženia. "Ukáž mi, ako veľmi ti na tom záleží."
Evansová poslušne, s každým pohybom nasiaknutým ťaživou pokorou, položila baret na lesklý povrch Taylorovho stola. S hlbokým, trhaným nádychom, ktorý prezrádzal boj medzi jej hrdosťou a zúfalou potrebou zachrániť sa, poklesla na kolená. Drsná, chladná podlaha kancelárie jej nepríjemne zatlačila do jabĺčok, no ona ani nemukla. Zostala tam, s hlavou sklonenou, pohľad zabodnutý do veliteľových topánok, čakajúc na jeho ďalší rozkaz ako dobre vycvičený pes.
Taylor ju sledoval s chladným, takmer vedeckým záujmom, ako lovec pozoruje korisť chytenú do pasce. Ten pohľad na ňu, na jej štíhlu, no pevnú postavu, takto pokorenú pred ním, v ňom prebudil temnú, primitívnu satisfakciu. Otočil sa k dverám a s hlasným, kovovým cvaknutím otočil kľúčom v zámke. Ten zvuk bol definitívny, akoby ním zapečatil jej osud v tejto miestnosti. Potom sa pomaly, s pôžitkom predlžujúc jej agóniu, vrátil k nej a nasadil si na hlavu svoj baret. Ruky si založil na hrudi, jeho svalnaté bicepsy sa napli pod látkou uniformy.
"Pozri sa na seba, vojačka," prehovoril konečne, jeho hlas bol ako škrabot ocele o kameň, plný pohŕdania. "Takto vyzerá hrdá príslušníčka našich ozbrojených síl? Na kolenách, trasúca sa ako nejaká regrútka po prvom náročnom cvičení. Je to úbohé, Evansová. Absolútne úbohé." Obišiel ju pomalým, krúživým pohybom, ako vlk obchádzajúci svoju korisť, jeho vyleštené topánky ticho klopkali po podlahe, každý krok ako úder kladiva na jej napäté nervy. "Hovorila si o sne, o cti. Čo myslíš, akú česť má vojačka, ktorá je ochotná urobiť 'čokoľvek', aby zamietla pod koberec svoje zlyhanie? Ktorá sa plazí, len aby si zachránila zadok?"
Zastavil sa priamo pred ňou, jeho vysoká postava sa nad ňou týčila ako hrozivý monolit. "Tento priestor, táto kancelária," pokračoval, jeho hlas nebezpečne stíchol, "je miestom velenia, miestom, kde sa prijímajú rozhodnutia o živote a smrti. A ty si si myslela, že sa sem môžeš len tak nakradnúť a hrať sa na niekoho, kým nikdy nebudeš." Jeho noha sa pohla, špička jeho topánky sa dotkla jej stehna, jemne, no s nespochybniteľnou autoritou ju zatlačil, donútil ju rozkročiť kolená o niečo viac, odhaľujúc jej rozkrok.
"Ale povedala si 'čokoľvek'," pokračoval, v hlase mu zaznela zjavná, krutá zábava. "A veliteľ vždy testuje limity svojich podriadených. Chcem vidieť, ako ďaleko je vojačka Evansová ochotná zájsť pre svoju kariéru." Jeho oči sa zaleskli. "Povedala si, že tá uniforma je pre teba všetkým. No ty sa teraz nesprávaš ako hrdý vojak, ktorý si túto uniformu zaslúži. Začneme košeľou, Evansová. Pomaly. A bez akýchkoľvek zbytočných pohybov alebo komentárov. Znel rozkaz jasne?"
„Áno, pane," Evansovej hlas bol tichý, takmer nečujný, no pevný. Slová sa jej drali z hrdla s trpkou príchuťou porážky. Cítila, ako sa jej tvár zaplavuje horúčavou hanby, no jeho pohľad, chladný a neústupný, jej nedával inú možnosť. V duchu si opakovala, že naozaj, teraz sa nespráva ako vojačka, ktorá by si tú uniformu zaslúžila. Možno si ju ani nikdy nezaslúžila, ak dokázala takto zlyhať.
Jej prsty, nešikovné a mierne sa chvejúce, sa pustili do gombíkov na jej vojenskej košeli. Každý gombík, ktorý rozopla, bol ako ďalší klinec do rakvy jej dôstojnosti. Látka uniformy, ktorú kedysi nosila s takou hrdosťou, sa teraz zdala byť ťaživá, dusivá. Konečne bola košeľa rozopnutá. Pomaly, s pohľadom stále upretým na podlahu, si ju stiahla z pliec. Zložila ju opatrne, takmer pedantne, vedľa seba na podlahu, akoby aj v tomto momente poníženia nemohla potlačiť roky vojenského drilu a zmyslu pre poriadok. Pod košeľou mala len jednoduché, tesne priliehajúcu tričko, ktorá teraz odhaľovalo krivky jej tela oveľa jasnejšie.
Taylor ju sledoval s neskrývaným, takmer dravčím uspokojením. "Dobre, Evansová. Vidím, že aspoň základné rozkazy ti ešte nerobia problém." Prešiel k svojmu stolu, oprel sa o jeho okraj a prekrížil si ruky na hrudi, jeho pohľad neoblomne fixovaný na jej tele. "Pokračuj. Daj dole všetko. Chcem vidieť, či pod tou vojenskou fasádou je vôbec niečo... zaujímavé. Pomaly. Nechcem, aby si sa ponáhľala. Máme čas, však?" Jeho úsmev bol teraz len tenká, krutá čiara.
Evans pokračovala s vyzliekaním trička. Pretiahla ho cez hlavu, odhaľujúc svoj pevný hrudník s prsiami trojkami, ukrytými vo funkčnej športovej podprsenke. Zložila tričko na zem rovnako precízne ako košeľu.
"Hmm," zamrmlal Taylor, jeho pohľad kĺzal po jej odhalenej koži, po kľúčnych kostiach, prsiach, po svaloch na jej bruchu, výsledku tvrdého vojenského tréningu. "Lepšie. Ale stále si príliš oblečená na vojačku, ktorá sa snaží... napraviť svoje chyby. Tá podprsenka, Evansová. Tá je ďalšia na rade. A potom nohavice. Nechcem tu vidieť ani kúsok uniformy, kým si ju nezaslúžiš späť. Pohni sa." Jeho hlas bol teraz drsnejší, naplnený netrpezlivosťou a očakávaním.
Jej ruky sa zdvihli k chrbtu, prsty bez zaváhania našli sponu podprsenky. Kovové cvaknutie bolo tiché, no v napätej atmosfére miestnosti rezonovalo ako výstrel. Ramienka jej skĺzli z pliec a ten posledný kúsok opory, ktorý jej prsia mali, povolil. Jej prsia, pevné a mladé, s ružovými, stvrdnutými bradavkami, ktoré reagovali na chlad miestnosti alebo možno na jeho pohľad, sa teraz týčili pred ním.
Nezastavila sa. Jej prsty sa presunuli k gombíku a zipsu na jej vojenských nohaviciach. Pretiahla nohavice cez boky a jej pevné stehná, nakoniec cez lýtka a členky, a uložila ich k ostatným veciam. A potom už len nohavičky, obyčajné, tmavé, bavlnené, posledná bariéra. Ani na okamih nezaváhala. Siahla si na boky a stiahla ich dolu jedným plynulým pohybom, odhaľujúc tmavý, úhľadne zastrihnutý trojuholník chĺpkov medzi jej stehnami.
Teraz pred ním kľačala úplne nahá. Jej pokožka sa pokryla husou kožou, no nebola to len zima, čo spôsobovalo chvenie prechádzajúce jej telom. S istým druhom zúfalej odvahy zdvihla hlavu a pozrela mu priamo do očí. Jej pragmatizmus sa ozval – už to bolo aj tak jedno. Všetky karty boli na stole, alebo skôr, ona bola na kolenách. Hanba pálila, ale strach z konca jej kariéry bol silnejší. V jej tmavých očiach sa zračilo všetko – vzdor, strach, zúfalstvo, ale aj zvláštna, temná iskra očakávania, čo príde ďalej. Už nemala veľmi čo stratiť.
Taylorove oči, ktoré doteraz kĺzali po jej tele, sa teraz upreli na jej tvár, na ten drzý, nečakaný vzdor v jej pohľade. Na jeho perách sa objavil takmer nebadateľný, no o to nebezpečnejší úškrn. Pomaly sa odlepil od stola, jeho mohutná postava sa týčila nad ňou ešte hrozivejšie.
"Odvaha, Evansová? Alebo len čistá hlúposť?" jeho hlas bol teraz hlboký, rezonujúci z hrude, a bolo v ňom niečo nové – temný, takmer hmatateľný prúd žiadostivosti, ktorý sa miešal s jeho hnevom. "Pozrieť sa mi do očí takto... nahá a ponížená. Buď si zabudla, kto tu velí, alebo si myslíš, že toto je nejaká hra, ktorú môžeš vyhrať."
Pomaly k nej pristúpil, až kým špičky jeho vyleštených topánok neboli len centimetre od jej kolien. Jeho pohľad ju priam spaľoval, prechádzal z jej očí na jej nahé prsia, ktoré sa napínali pri každom jej dychu, ich bradavky stvrdnuté, potom nižšie, na jej pevné brucho, na ten tmavý, úhľadný trojuholník chĺpkov medzi jej stehnami, ktorý sa teraz zdal byť tak nehanebne vystavený.
"Takže," jeho ruka sa zdvihla, no nie aby ju udrel. Pomaly, takmer s predstieranou jemnosťou, jej končekmi prstov prešiel po krivke jej kľúčnej kosti, potom nižšie, obkreslil okraj jej prsníka. Evansová zadržala dych, jej telo stuhlo, no oči stále neuhýbali. Cítila, ako jej bradavka pod jeho dotykom tvrdne ešte viac, zradne reagujúc na jeho provokáciu, pichľavá bolesť slasti jej vystrelila do podbruška.
"Armáda ťa učí disciplíne, Evansová. Podriadeniu. A ty si sa dnes dopustila hrubej nedisciplinovanosti." Jeho prsty sa presunuli na jej druhý prsník, tvrdo ho stisol, prehmatal ho, jeho palec a ukazovák našli jej bradavku a skrútili ju. Evansová pocítila ostrú bolesť zmiešanú s nečakaným vzrušením, ktoré ju prinútilo potichu zalapať po dychu. "A nedisciplinovanosť sa musí trestať. Dôkladne. Aby sa vojak poučil." Jeho pohľad sa stretol s jej, teraz mierne rozšírenými zreničkami. "Rozumieš tomu, vojačka?"
Jeho druhá ruka sa presunula k jeho vlastným nohaviciam, k pracke opasku. Hlasné kovové cvaknutie rozopínajúcej sa pracky sa rozľahlo tichou kanceláriou, prísľub toho, čo malo nasledovať. Látka jeho nohavíc zašuchotala, keď povolil zips. Pod uniformou sa zreteľne rysovala tvrdá, nepopierateľná erekcia.
"Pretože ja si myslím, že si ešte nepochopila plný rozsah svojho previnenia," zavrčal, jeho oči teraz plné temného, zvieracieho lesku. Jasne videla tú hladnú žiadostivosť, ktorá tam horela. "Ale pochopíš. Zaručujem ti to." Jeho ruka dopadla na jej rameno, drsne, no nie bolestivo. "Otoč sa. Chcem ťa na štyroch, Evansová. Ruky a kolená na zem. Riadne sa mi vystav. Presne tak, ako keď si si tu tak drzo obzerala moje veci. Teraz sa mi ukážeš z iného uhla. Ukáž mi, aká poddajná vieš byť, keď ti ide o krk."
Evansová bez slova, bez jediného zaváhania, ktoré by mohlo naznačovať odpor, poslúchla. To bol rozkaz. A v armáde sa rozkazy plnia. Jej telo sa pohlo s naučenou efektivitou, aj keď v tejto situácii to bolo obscénne. Padla na všetky štyri, zadok jej trčal do vzduchu, bezbranný a úplne odhalený jeho pohľadu. Cítila, ako jej líca horia, ako jej srdce búši až v krku, no jej telo zostalo nehybné v pozícii, ktorú jej prikázal.
Taylor si odfrkol, ten zvuk bol plný uspokojenia a surového triumfu. Ten pohľad na ňu, takto vystavenú, jej guľaté, pevné polky ponúkajúce sa jeho pohľadu, bol pre neho ako rozbuška. Jeho kokot, už dávno stvrdnutý, ho doslova prosil, aby do nej vrazil. Prešiel si jazykom po suchých perách.
"Dobre, Evansová," jeho hlas bol chrapľavý, plný neskrývanej žiadostivosti. "Teraz začína tvoja skutočná lekcia z disciplíny. Lekcia, na ktorú nikdy nezabudneš." Kľakol si tesne za ňu, jeho nohy sa dotýkali jej stehien, a ona cítila teplo jeho rozkroku na svojom zadku. Jeho ruky jej drsne chytili boky, prsty sa jej zaryli do mäkkého mäsa, nútiac ju ešte viac prehnúť chrbát a vystrčiť zadok. Ten stisk bol bolestivý, no zároveň ju prikoval na miesto, nedovolil jej ani najmenší únik. "Toto," zašepkal jej do ucha, jeho horúci dych jej spôsoboval zimomriavky po celom tele, "je za tú drzosť. Za tú neúctu." Jednou rukou jej roztiahol polky zadku, odhaľujúc jej malý, napnutý análny otvor. "Chcela si si vyskúšať, aké je to byť na veliteľskej pozícii, Evansová? Nuž, ja ti teraz ukážem, aké je to byť pod absolútnou kontrolou veliteľa."
Napľul na jej anál a bez ďalšieho varovania, bez akejkoľvek prípravy či ďalšej lubrikácie, sa špička jeho stvrdnutého, hrubého penisu zaprela do jej tesného vchodu. Evansová vydýchla ostrý, bolestivý sten, telo sa jej naplo v šoku a bolesti. "Pane... nie... prosím..." zašepkala, no jej slová sa stratili v jeho surovom, uspokojenom zavrčaní.
"Ticho, vojačka!" prikázal jej drsne. "Prijmeš svoj trest bez reptania!" A začal neúprosne tlačiť vpred, prebíjať si svoju cestu cez jej tesný zadok. Evansová si zahryzla do predlaktia, aby potlačila bolestivé stony. Veliteľovi to bolo jedno. Keď jeho kokot prenikol takmer za jej zvierač, zrazu jedným mocným, neľútostným pohybom, do nej vrazil celou svojou dĺžkou. Evansová skríkla a silno si zahryzla do ruky, bolesť bola oslepujúca, trhavá, akoby ju roztrhlo na dvoje. Cítila, ako jej tesné svaly protestujú proti jeho brutálnemu vpádu. Slzy jej vyhŕkli z očí a stekali po tvári.
Taylor sa v nej chvíľu nehýbal, vychutnávajúc si ten pocit absolútnej dominancie, pocit, ako ju jeho kokot úplne vyplnil, natiahol, podmanil si ju. Jeho dych bol ťažký, oči privreté v extáze. Cítil jej chvenie, jej boj o dych. A to ho, kurva, vzrušovalo do nepríčetnosti.
"Tak... čo povieš teraz, Evansová?" zavrčal jej do ucha, jeho boky sa začali pomaly, no neúprosne pohybovať. Jej zadok sa bezmocne natriasal v jeho rytme. Každý príraz bol hlboký a trestajúci, zámerne pomalý, aby ju nechal pocítiť každú časť jeho hrubého, tvrdého kokota, ktorý ju nemilosrdne rozťahoval.
"Stále si myslíš, že máš na to, nosiť tú uniformu?" pokračoval, jeho hlas bol teraz takmer šepot, no o to prenikavejší, plný krutej irónie, zatiaľ čo jeho pohyby zrýchľovali, stávali sa čoraz divokejšími, brutálnejšími. "Aj keď máš môj kokot až po koreň vo svojej zasranej riti? Hovor! Čo si to za vojaka?!" Tresol ju dlaňou po jednej polke zadku, zvuk plieskajúcej kože sa ozval v miestnosti ako výstrel. Evansová zakňučala, jej telo sa prudko myklo, no jeho zovretie na jej bokoch bolo neústupné.
Bolesť bola stále prítomná, pálivá a trhavá, no kdesi hlboko v nej, v centre jej poníženia a strachu, sa začala prebúdzať nová, zvrátená senzácia. Jej telo, napriek jej vôli, začalo reagovať na jeho brutálnu inváziu. Teplo sa šírilo jej podbruškom, jej svaly, ktoré sa predtým zvierali v odpore, teraz začínali pulzovať okolo jeho penisu, akoby ho objímali, prijímali. Hanbila sa za to, nenávidela sa za to, no nemohla to poprieť. Jej tlmené vzlyky bolesti sa začali meniť na niečo iné, niečo temnejšie, niečo, čo sa desivo podobalo na ston slasti.
"Áno... páči sa ti to, čo?" zavrčal Taylor, cítil jej zmenu, jej vnútorný boj, ktorý ho vzrušoval ešte viac. "Páči sa ti, keď ti veliteľ ukazuje, kde je tvoje miesto? Keď ťa poriadne preťahuje ako nejakú štetku? Priznaj to, Evansová! Priznaj, že si to chcela!"
„Áno, pane... páči sa mi to... pane...“ vzdychala Evansová popri jeho drsných nárazoch.
Zrýchlil ešte viac, jeho kokot bil do jej citlivých vnútorností s divokou, zvieracou silou. Každý jeho pohyb bol majstrovsky presný, zasahoval presne tie miesta, ktoré jej spôsobovali tú najväčšiu, najneúnosnejšiu zmes bolesti a extázy.
Cítil, ako sa v jej tesnom zadku blíži k vrcholu. Evansová pod ním kvičala, jej telo sa napínalo, nekontrolovateľne sa triasla. Jej orgazmus ju zasiahol náhle a silno, vlna oslepujúcej, trhavej slasti sa prehnala jej telom. V tom istom momente aj on dosiahol svoj vrchol, s hlbokým, hrdelným revom sa jej vylial do útrob, jeho horúce semeno ju zaplavilo, pálilo, ukázalo jej jej miesto.
S posledným, drvivým prírazom sa od nej odtiahol, jeho penis vykĺzol z jej natiahnutého, pulzujúceho vnútra s mokrým, obscénnym zvukom. Evansová sa zrútila na podlahu, dychčiac, chvejúc sa, jej telo bolo vyčerpané, boľavé, ale aj zvláštne, desivo živé. Slzy jej stále tiekli po tvári, no teraz sa k nim pridával aj malý, zvrátený úsmev.
Zatiaľ čo sa Evansová zvíjala na podlahe v dozvukoch svojho zničeného, no intenzívneho orgazmu, Taylor sa na ňu díval s chladným, predátorským pohľadom. Jeho misia bola splnená, disciplína nastolená. No potom jeho pohľad skĺzol nižšie, na jeho vlastný penis, lesklý od jej telesných tekutín a jeho vlastného semena, znečistené stopami jej vnútra. Jeho pery sa skrivili do opovržlivého úsmevu.
"Myslíš si, že už je koniec, Evansová?" jeho hlas bol opäť tvrdý ako žula, bez akejkoľvek stopy práve prežitej slasti. "Myslíš si, že sa môžeš len tak zvaliť na zem a čakať, kým ti odpustím? Pozri sa na ten bordel." Ukázal prstom na svoj vlastný rozkrok. "Pozri sa na to svinstvo. Myslíš si, že ma tu necháš takého zasraného od tvojej vlastnej riti? Čo si to za vojaka, ktorý po sebe neuprace?"
Jeho slová boli ako ďalšie údery bičom. Poníženie, ktoré pocítila, bolo ešte hlbšie, ešte ostrejšie. Pomaly zdvihla hlavu. Pohľad na neho, stojaceho tam v plnej svojej arogantnej moci, špinavého od nej, ju naplnil vlnou zúfalstva.
"Prepáčte... pane..." zašepkala, hlas mala chrapľavý a zlomený.
"Tak na čo ešte čakáš?" zavrčal. "Tvoja úloha ešte neskončila. Práve naopak, začína tá najdôležitejšia časť tvojho trestu. Časť, kde mi ukážeš skutočnú, oddanú službu." Jeho noha ju štuchla do boku, nie silno, no dostatočne na to, aby pochopila. "Na kolená. A chcem, aby si to ústami vyčistila. Pekne dočista. Každú jednu kvapku. Chcem ho mať takého čistého, ako keď som ho vybalil."
Evansová sa s námahou doplazila k nemu. Zastavila sa tesne pred ním, tvár na úrovni jeho rozkroku. Pach sexu, potu, semena a jej vlastného zadku jej udrel do nosa, omamný a odporný zároveň. Na okamih zaváhala, zdvihla k nemu oči plné sĺz a tichej prosby.
Taylor jej pohľad ignoroval. Namiesto toho ju drsne chytil za vlasy, pevne zovrel jej hlavu a prinútil ju skloniť sa. "Otvor hubu, vojačka," prikázal jej, jeho hlas bol teraz len chladný, neosobný príkaz. Druhou rukou chytil svoj ešte stále napoly tvrdý penis a bezohľadne jej ho vrazil medzi pery.
Evansová sa začala dusiť, začalo ju napínať, jej telo sa inštinktívne bránilo. Cítila tú odpornú, slanú chuť jeho potu a semena zmiešanú s pachuťou jej vlastného análu. Jej dávivý reflex bol silný, no jeho ruka v jej vlasoch bola ako zverák, neúprosná, držiaca ju na mieste. Slzy jej bezmocne stekali po lícach, keď sa dusila jeho mužstvom. Pochopila, že bojovať je zbytočné, len by to predĺžilo jej agóniu. Rezignovane, s posledným zvyškom vôle, prestala klásť odpor a donútila svoje hrdlo, aby sa uvoľnilo.
Jej pery sa neisto, no poslušne, obopli okolo jeho penisu. Jej jazyk, váhavo, začal svoju prácu. Najprv len jemné, neisté dotyky, potom, keď cítila, ako jeho zovretie v jej vlasoch mierne povolilo, odvážnejšie. Začala ho olizovať, čistiť, jazykom prechádzala po celej jeho dĺžke, od koreňa až po žaluď, čistiac ho. Mokré zvuky olizovania a sania naplnili smrteľné ticho kancelárie, bizarný soundtrack k jej absolútnej kapitulácii.
Taylor stál nad ňou, najprv s chladným, uspokojeným výrazom, sledujúc, ako vykonáva jeho ponižujúci rozkaz. No pocit jej teplých, mokrých úst, jej poddajného jazyka, ktorý sa mu oddane venoval, začal v jeho vnútri zapaľovať nový oheň. Jeho hnev a potreba trestu sa začali topiť a meniť na čistú, nefalšovanú, surovú žiadostivosť. Jeho penis, ktorý bol už takmer ochabnutý, začal v jej ústach opäť tvrdnúť, pulzovať životom, rásť, až kým jej úplne nevyplnil ústa a nedotkol sa zadnej časti jej hrdla.
Z jeho hrdla sa vydral tichý, prekvapený ston. "Aah... Evansová..." zašepkal, jeho hlas bol teraz chrapľavý od nového, nečakaného vzrušenia. Jeho ruka sa z jej vlasov presunula na zátylok, jeho prsty sa jej zaryli do kože, ale teraz to nebol len trest, bolo to vlastnícke gesto, držal si ju ako svoju hračku. "Dobrá... dobrá sučka... takto je to správne."
Jeho boky sa inštinktívne pohli dopredu, len jemne, skúšobne. Cítil, ako sa mu prispôsobila, ako ho prijala hlbšie. A to ho zlomilo. Zabudol na disciplínu, na trest. Teraz chcel len jedno. Chytil ju pevnejšie za hlavu a začal ju šukať do úst. Pomaly, potom rýchlejšie, jeho pohyby boli teraz plné zúrivej, nekontrolovateľnej vášne, jeho penis sa jej trel o jazyk, podnebie, kĺzal jej až hlboko do hrdla. Každý jeho príraz ju prinútil dusiť sa, jej oči boli doširoka otvorené od šoku, slzy jej tiekli prúdom, no on neprestával. Každý jeho príraz bol hlboký a bezohľadný, nemilosrdne ju šukal do úst, akoby chcel z nej vyraziť aj posledný zvyšok jej vôle.
"Áno... presne tak... ber si ho... celý môj kokot... do tej tvojej drzej huby... ty hlúpa, malá štetka... " stonal, jeho telo sa napínalo, svaly na bruchu a stehnách sa mu triasli od námahy a blížiaceho sa orgazmu.
Jej stonanie sa zmenilo na dávivé, tlmené zvuky, keď sa jej jeho penis trel o mandle, spôsobujúc jej dávivý reflex. Ale jeho to nezastavilo. Práve naopak. Jej bezmocnosť, jej zúfalé pokusy dýchať, ho len viac vzrušovali. Schytil ju pevnejšie, hlavu jej držal v železnom zveráku a búšil do jej úst s divokou, nekontrolovanou energiou. Cítil jej sliny, jej slzy stekajúce mu po podbrušku. Počul tiché, mokré zvuky, ako sa jeho telo stretáva s jej tvárou, plieskanie kože o kožu, ktoré napĺňalo tichú kanceláriu obscénnou, živočíšnou hudbou.
Stonal teraz otvorene, hlboké, hrdelné zvuky plné surovej slasti unikali z jeho pier, keď sa mu myseľ úplne zatemnila čistou, nefalšovanou žiadostivosťou. Stratil kontrolu, veliteľ v ňom ustúpil primitívnemu samcovi, ktorý si bral, čo chcel, bez akýchkoľvek zábran. Jej odpor ho len povzbudzoval, jej slzy boli pre neho afrodiziakum. Cítil jej horúce, tesné hrdlo, ako sa ho snaží pojať, ako ho neúmyselne saje a dráždi s každým zúfalým pokusom o nádych.
Evansová prestala bojovať. Vedela, že je to zbytočné. Odovzdala sa tomu, prijala svoj osud. Oči mala zavreté, slzy jej voľne stekali po tvári, myseľ mala prázdnu od všetkého okrem tej surovej, brutálnej invázie. Už to nebola vojačka, nebola to ani žena. Bola len diera, ústa, hrdlo, ktoré slúžilo jeho potrebám. A kdesi hlboko, v tej najtemnejšej časti jej duše, sa opäť ozvala tá zvrátená iskra, tá temná, pulzujúca slasť z totálneho poníženia a podriadenosti.
"Ach... áno... presne tak... kurva..." mrmlal, jeho hlas bol chrapľavý a nesúvislý. Chytil ju za líca, roztiahol jej ústa ešte viac a zrýchlil, jeho tempo bolo teraz šialené, divoké, na pokraji výbuchu. Jej hlava sa bezmocne mykala hore a dole v rytme jeho zbesilých prírazov. Cítil, ako sa jeho semenníky sťahujú, ako sa mu v rozkroku zhromažďuje vlna nezastaviteľnej slasti.
"Otvor hubu... celú... pober to všetko, ty malá štetka!" zreval tesne pred tým, ako ho to zasiahlo. S posledným, brutálnym, hlbokým prírazom, ktorý jej takmer vyrazil dych, vybuchol. Jeho telo sa naplo, chrbtom mu prešiel kŕčovitý záchvev a do hrdla jej vystrieľal svoj náklad semena. Vlna za vlnou, striekal jej do úst bez prestávky, plnil ju sebou, svojim víťazstvom, svojim vlastníctvom.
Evansová sa začala dusiť, kašľať, dávivý reflex ju takmer premohol. Hustá, slaná tekutina jej zaplavila hrdlo, niektoré kvapky jej stekali z kútikov úst po brade na nahé prsia. Taylor sa od nej konečne odtiahol, no stále ju pevne držal za vlasy, donútil ju tam zostať na kolenách, hlavu sklonenú, dýchajúc trhane a lapajúc po vzduchu. Stál nad ňou, víťazne, dýchal ťažko, pot mu stekal po tvári a on si len s temným uspokojením prezeral svoje dielo. Jej tvár bola červená, fľakatá, ústa lesklé od jeho semena, oči plné sĺz a porážky.
Pustil jej vlasy, akoby odhodil kus špinavej handry. Ustúpil o krok a zohol sa po svoje nohavice. "Prehltni to," prikázal jej chladne, bez emócií, zatiaľ čo si ich ležérne zapínal. „A myslíš si, že to je všetko? Že najmem upratovaciu čatu, aby po tebe chodila a čistila tvoj neporiadok?" Ukázal bradou smerom k podlahe, kde ležalo pár kvapiek jeho semena. "Nechcem tu po tebe vidieť ani jedinú stopu. Žiadnu. Chcem tú podlahu takú čistú, že by sa z nej dalo jesť." Jeho slová boli plné pohŕdania. "Na štyri, suka. A použiješ ten svoj drzý jazyk, aby si to po sebe upratala. Každú jednu kvapku."
Evansová, ktorá sa stále spamätávala z posledného útoku, prehltla zvyšky jeho semena, horkosť a slanosť jej ešte pálili v hrdle. Jej pohľad padol na tie biele škvrny na podlahe. Cítila ďalšiu vlnu nevoľnosti a totálnej, absolútnej porážky. Ale už nebolo cesty späť. Poslušne ako pes sa opäť dala na štyri, kolená a dlane na studenej podlahe. Presne ako predtým.
Pomaly sa sklonila k prvej škvrne. Naklonila sa, vystrčila jazyk a s odporom, ktorý premohla len železnou disciplínou a strachom, začala oblizovať chladný, tvrdý povrch. Cítila jeho pohľad na svojom chrbte, na svojom nahom zadku, ako ju sleduje, hodnotí, súdi. Zvuk jej jazyka kĺžuceho po podlahe sa v tom tichu zdal byť neskutočne hlasný, obscénny. Jedna kvapka. Potom ďalšia. Pokračovala metodicky, systematicky, akoby plnila tú najnechutnejšiu vojenskú úlohu svojho života, až kým nezostala ani najmenšia stopa.
Keď skončila, zostala tam, na všetkých štyroch, čakajúc na jeho ďalší príkaz.
"Dobre," povedal konečne, jeho hlas bol bez akejkoľvek emócie. "Aspoň na niečo si užitočná. Teraz sa postav." Pozrel na hodinky. "Obleč sa. Máš presne deväťdesiat sekúnd na to, aby si si na seba nahádzala tie handry a vyzerala ako vojak, aj keď ním zjavne nie si. A potom odtiaľto vypadni. Nechcem ťa vidieť. Choď na svoju izbu a čakaj na ďalšie rozkazy. A Evansová..." počkal, kým sa mu pozrie do očí, v ktorých bola teraz len ľadová prázdnota. "Skús o tomto komukoľvek čo i len pípnuť... a prisahám bohu, nielenže ťa vyhodím z armády, ale postarám sa o to, aby si si už nikde inde ani neškrtla. Rozumela si, vojačka?"
"Áno, pane," zašepkala, jej hlas bol sotva počuteľný, dutý. Rýchlo, s trasúcimi sa rukami, ktoré sotva poslúchali, si začala obliekať svoje veci. Nohavičky, podprsenku, tričko, nohavice, košeľu. Každý kus uniformy jej teraz na tele pripadal ako cudzie teleso, ako posmech.
Bez jediného ďalšieho slova, s hlavou sklonenou, chrbtom zhrbeným v porážke, odomkla dvere a ticho, ako duch, vyšla z jeho kancelárie, zanechajúc ho samého v miestnosti, ktorá teraz voňala sexom, potom a jej totálnym, bezpodmienečným podriadením. Ale stálo to za to. Stálo to za to, že zostane slúžiť v armáde aj naďalej.
