Druhá polovica 19. storočia, Štiavnické vrchy
Matúš, skromný devätnásťročný hnedovlasý mladík vysokého vzrastu a hanblivej povahy, bol synom evanjelického farára z Banskej Hodruše a študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. V škole patril k tichým žiakom s dobrými známkami. Profesori ho nikdy nemuseli napomínať v správaní. Napriek dobrým mravom býval Matúš často zádumčivý a nemohol v sebe potlačiť pocity viny. Bolo to spôsobené tým, že sa takmer každý deň dopúšťal hriechu.
Rád sa dotýkal svojho tela, ukájal svoje zmyselné chúťky a onanoval. V rozkroku bol obdarený krásnym penisom s dĺžkou viac ako šesť palcov (približne 16 cm, pozn. autora). Bolo by na veľkú škodu občas nepretiahnuť taký majestátny nástroj. V škole však často počúval o tom, že takéto skutky sú hanebné. A keďže aj doma sa mu dostávalo zo strany otca prísnej náboženskej výchovy, neustále vo svojom vnútri zvádzal boj medzi neuhasiteľnou túžbou po rozkoši a obavami z páchania hriechu.
Svoje telo začal Matúš lepšie spoznávať až v neskoršom veku. Na povale u starého otca našiel neveľkú knihu o starých slovanských modlách, bohoch a bájnych bytostiach. V tejto latinsky písanej knihe sa nachádzali ilustrácie sporo odetých slovanských bohýň a ich slúžok. Obrázky v Matúšovi vyvolali pocity, ktoré dovtedy nepoznal. V nasledujúcich mesiacoch sa mladík až pričasto vyberal po rebríku na povalu starého otca. Svojej neresti sa oddával aj v priebehu dlhých prechádzok v okolitých lesoch… A počas jednej takejto prechádzky uprostred horúceho leta ho zastihli veľmi zvláštne udalosti.
Matúš sa vybral na dlhú prechádzku po dobre známych lesných chodníčkoch. V tôni stromov sa držala spara. Preto svoje kroky nasmeroval k neďalekému horskému jazierku, v ktorom by sa mohol trochu osviežiť. To ležalo uprostred tmavého lesa a obkolesovali ho nízke kríčky. Ako sa Matúš pomaly približoval k vode, spozoroval, že pri jazere už niekto je. O blízky strom bol opretý nádherne zdobený luk a tulec so šípmi. Na brehu jazera ležali úhľadne poskladané zelené šaty a kožušina z medveďa. Matúš spomalil krok a snažil sa našľapovať veľmi potichu. Zrakom ostril medzi husté konáre kríkov a stromov. Podarilo sa mu nepozorovane pristúpiť až k okraju jazernej hladiny. Vtom zazrel nádhernú hnedovlasú ženu. Bola po kolená vo vode, pomalými pohybmi do rúk naberala vodu a jemne si oblievala svoje obnažené telo. Matúšovi sa ihneď v mysli mihla ilustrácia z knihy starého otca, ktorá znázorňovala bohyňu lovu a prírody.
Devana, prirovnávaná k rímskej bohyni lovu Diane či ku gréckej Artemis, predstavuje v slovanskej mytológii bohyňu lovu, prírody, lesov a mesiaca. Niektorí bádatelia považujú Devanu za ochrankyňu panien – môže za to aj historické prirovnanie k bohyniam Diane a Artemis, ktoré boli pannami a podľa mytológie nikdy nemali partnera ani dieťa. Podľa mýtov bola Devana dcérou Perúna. Často ju znázorňovali ako krásne dievča oblečené v kožuchu z medveďa. Luk a šípy, ostrý nôž či kopija boli neodmysliteľnou súčasťou jej výbavy, ktorá jej slúžila na lov lesných zvierat.
Tajomná žena si Matúša vôbec nevšimla a nerušene pokračovala v bezstarostnom letnom kúpaní. Mladík ukrytý za kríčkom omámene pozoroval nádhernú bohyňu. Hnedasté vlnité vlasy jej siahali takmer až po driek. Vždy, keď sa naklonila, aby si do rúk nabrala sviežej vody z jazera, závoj brčiek odhalil prekrásne telo. Alabastrové prsia veľkosti zrelých jabĺčok zdobili bledunkoružové bradavky. Ploché bruško a štíhly pás ladne prechádzali do širších bokov. Nad ohanbím sa bohyni skvel triangel hebkých kučeravých chĺpkov tmavohnedej farby. Na prekrásnom tele tejto božskej ženy sa trblietali kvapky vody z jazera.
Práve v momente, keď si Matúš už-už chcel siahnuť do nohavíc a ponaťahovať svojho veľkého kohúta, pošmykla sa mu noha a s veľkým špľachotom spadol do vody. Bohyňa sa preľakla a okamžite zmizla…
Smutný Matúš stál po kolená vo vode na okraji jazierka. Odev mal celý zmáčaný a zafúľaný od blata. Horko-ťažko sa opäť vydriapal na breh a začal sa vyzliekať. Mokré zvršky si rozložil na okolité konáre kríkov a stromov, aby sa mu v horúcom vzduchu trochu vysušili, keď tu zrazu niečo šplechlo. Zvuk k nemu doliehal od jazierka, preto Matúš uprene sledoval hladinu vodnej plochy. Tá sa znenazdajky zvírila a z vody sa začala dvíhať tajomná postava.
Bola to žena. Mala bledú pokožku, svetlé vlasy a plné krivky. Po hladine vykročila ladným krokom k Matúšovi. Ten sa okamžite zahanbil, lebo tam stál celkom obnažený. Rukami si rýchlo zakryl prirodzenie. Devu zahaľovala iba jemná biela tunika, ktorá pri dopadoch slnečného svetla raziaceho si cestu cez spleť konárov hustého lesa, presvitala a odhaľovala neopísateľnú krásu jej tela. Akoby mala na sebe oblečenú vodu z jazierka. Matúš pocítil jemné vzrušujúce šteklenie.
Rusalky sú ženské vodné bytosti. Zjavujú sa ako krásne devy s dlhými, rozpustenými vlasmi. Ich nádherné telo zahaľujú len priesvitné tuniky. Vídať ich v lesoch, na poliach a nivách, ich domovom sú však vody, v ktorých majú svoje obydlia. Zamotávajú rybárom siete, zaplavujú polia, prelamujú hrádze. Za jasných nocí vychádzajú na hladinu, sedia na mlynskom kolese, vijú vence, ktorými si zdobia hlavy, alebo skáču do vody. Ich kráľovnou je Dana. Často zvádzajú pocestných krásnym spevom a toho, kto im podľahne, stiahnu do hlbín, alebo ušteklia na smrť.
Znesvätil si vodu, ktorá prináša život, a svojím chlípnym pohľadom si ponížil bohyňu! Za to zaplatíš vode daň… Riekla jazerná žena prísne a vykročila z jazierka na breh. Pomalými krokmi začala prechádzať okolo zmäteného Matúša. Ten kútikom oka blúdil po dokonalom tele záhadnej dievčiny. Rukami si stále zahanbene zakrýval prirodzenie, no jeho požívačný kohút sa pomaly zase začal prebúdzať k životu. Tajomná žena si rozopla priesvitnú tuniku a nehlučne ju nechala skĺznuť do trávy pri jazierku. Matúš nemohol odtrhnúť zrak od jej tela. Pred očami sa mu mihali jej ladné krivky, širšie boky a veľké plné prsia… Zo širokánskych bradaviek jej na zem padali kvapky vody…
Čo to tu skrývaš? Jazerná žena sa postavila za Matúša, pritisla sa mu prsníkmi na chrbát a svojimi teplými rukami mu lapila prirodzenie. Matúšov penis bol v okamihu tvrdý ani skala a majestátne sa vypínal do výšky. Žena mu pomalými pohybmi začala preťahovať kožku cez široký žaluď tmavolilavej farby. Matúš v tej chvíli pookrial a podvolil sa jazernej žene. Tá ho po krátkej hre schytila za ruku a voviedla po kolená do teplej vody. Tam pokračovala v dráždení Matúšovho rozochveného nástroja. Mladíkovi nebolo treba dlhého láskania a po chvíli pokojnú jazernú hladinu rozčerili kropaje hustého bieleho semena…
To však ešte nebola celá daň, ktorú musel neborák Matúš odovzdať vode. Potom, čo víla z Matúšovho prirodzenia vytriasla aj poslednú kvapku, sadla si na okraj jazierka a rozkročila nohy. Dievčina potisla mladíka na kolená a hlbšie do vody tak, aby mu z nej trčala hlava rovno medzi jej mäkkými stehnami. Matúš onemel a s otvorenými ústami sledoval ako sa pred jeho očami objavila krásna ružovkastá pošva.
Jezerná deva zaborila prsty pravej ruky do Matúšových hnedých vlasov a tuho si pritisla jeho ústa na tvoju vlhkú štribinu. Nasledovali hlasné vzdychy, ktoré naplnili okolité lesy zmyselným rozmarom. Chlapec ledva lapal po dychu, ale neprestal oblizovať lahodnú maškrtu. Vodnej víle vytekala z pošvy od vzrušenia číra sladká tekutina a jazerná hladina letmo stúpala. Vo chvíli najväčšieho rozochvenia deva mocne prikvačila Matúšovú hlavu medzi svoje mäkké stehná, slastne zavzdychala, a potom zmizla... Mladíkova hlava sa pomaly ponorila pod hladinu.
Na druhý deň ráno našiel miestny lesník počas bežnej obchôdzky v malom horskom jazierku plávať nehybné telo jediného syna obecného evanjelického farára.
