Noc sa zniesla na dom v Provence ako teplý závoj. Vzduch bol ťažký od vône levandule a vína, od nevyhnutnosti, ktorá visela medzi stenami. Katherine stála pri okne, nahá do tmy, s pocitom, že svet okolo nej dýcha pomalšie.
Zavrela oči a cítila, ako jej koža horí spomienkami — na ruky, ktoré sa jej kedysi dotkli, na dych, ktorý sa jej stratil vo vlasoch. Nebolo dôležité, čie to boli ruky. Bolo to spojenie, ktoré ju rozvibrovalo až do hĺbky.
Adrienova prítomnosť bola tichá, ako jemný tieň, čo sa jej dotýkal cez vzduch. V jeho blízkosti sa všetko menilo — aj jej dych, aj jej myšlienky. Každý jeho pohyb bol ako štetec, ktorý maľoval po jej pokožke neviditeľné obrazy.
Lucas bol ako oheň. Nepokojný, priamy, spaľujúci. Jeho energia ju vždy vtiahla, akoby sa svet rozpadal, ak by sa mu nepoddala aspoň na chvíľu.
Stála medzi nimi – medzi tichom a plameňom. Medzi tým, čo ju nežne pohlcovalo, a tým, čo ju neodvratne spaľovalo.
Keď sa vietor oprel do záclon a svetlo sviečky sa zlomilo, Katherine cítila, ako sa jej telo chveje túžbou. Nie po jednom z nich, ale po samotnom dotyku života – po tej sile, ktorá ju nútila cítiť, túžiť, dýchať.
