Meškal som na miesto stretnutia uväznený v aute v dopravnej zápche, snažiac sa miestami, kde sa dalo, urýchliť jazdu. Poznáme to – ponáhľame sa niekam, a aj keď sme veľakrát videli dopravnú nehodu a súcitili s dotyčnými (a možno niektorí na nich kvôli dopravnej zápche aj nadávali), obraz byť poučený a jazdiť rozvážne s bezpečným odstupom, nám rýchlo vyprchá. V jednom okamihu som v spätnom zrkadle zaregistroval voľný pruh pred autobusom MHD. Pomyslel som si, že autobus určite zastaví na zastávke, ku ktorej sa blížil, a okamžite som vyhodil smerovku smerom do voľného pruhu, do ktorého som vzápätí vyštartoval – silný klaksón autobusu ma vyviedol z môjho omylu. Autobus na zastávke nezastavil, musel za mnou pribrzdiť, ale našťastie nie prudko. Autobus do mňa síce nenarazil, no cítil som previnilosť za situáciu a aj to, že by som si zaslúžil dostať „po ušoch“. Rýchlo som sa skoncentroval pokračujúc v jazde, a uvedomiac si, čo som urobil, zablikal som na ospravedlnenie smerovkami. Na najbližšej križovatke ma autobus dobehol, zastavil v BUS pruhu napravo odo mňa a ja som vedel, že dostanem minimálne slovnú „nakladačku“ od šoféra. Naklonil som sa, aby som videl na šoféra, a z okienka autobusu na mňa pozerala nahnevaná šoférka. Naše pohľady sa na okamih stretli, jej srdnatý výraz v očiach sa jemne a bleskovo zmenil na zmierlivejší a prívetivý. Pohrozila mi rukou, ja som jej ospravedlňujúco kývol, že ma to mrzí, a každý sme sa vydali svojou trasou. Začiatok dňa teda zatiaľ nič moc, pomyslel som si, uvažujúc nad situáciou a sympatickou autobusárkou, možno o niečo mladšou odo mňa, nad jej tvárou a pohľadom, a nad stresom, ktorý musí zažívať pri podobných kolíziách.
Pracovné stretnutie a deň pokračovali bez incidentov, záverom mi zostávalo ešte stretnutie v depe, ktoré som úspešne vybavil. Cestou k autu sa môj pohľad stretol so šoférkou z rána – neuveriteľné, aké okolnosti niekedy život „nachystá“. Spoznala ma, výraz tváre mala vážny, no nie nahnevaný, postoj víťazný s veľavravným „teraz mi už neutečieš“. „Čo teraz?“ vyvstalo vo mne spolu s napätím a možno aj previnilosťou. „Vzchop sa, kurva!“, bolo prvé, čo mi napadlo, nahodil som výraz martýra, a vykročil smerom k nej. Pohľadom som ju preskúmal – postavou ani útla ani pri sebe, súmerné črty tváre, hnedé vlasy podstrihnuté po ramená, hnedé oči, ktoré sa zdali byť s vážnym výrazom tváre tmavšie. „Sympatická“, pomyslel som si, keď som k nej pristupoval. „Ospravedlňujem sa Vám ráno za tú kolíziu, ktorú …“. „Vieš ty čo sa mohlo stať?!“, skočila mi do reči mierne podráždeným hlasom. „Myslel som, že budete stáť na zastávke“, neisto som vysvetľoval, neodpovedajúc jej hneď. „Nechcel som Vás a ani cestujúcich ohroziť“, pokračoval som, „myslel som si, že sa mi bezpečne podarí predbehnúť autá predo mnou voľným jazdným pruhom“, dodal som. „Teda vieš, že si ohrozil mňa a cestujúcich?!“, opýtala sa ma o niečo menej podráždene. „Áno, a viem, že by som si zaslúžil ...“, stíchol som a mierne sklopil zrak. V tom okamihu ku mne prikročila bližšie, oveľa bližšie, ako k sebe bežne ľudia pristúpia. „Teda, čo navrhuješ, aký trest by si si zaslúžil?“, opýtala sa s dôrazom, no mäkšie a potichšie. Ten dôraz na slove „trest“ ma nejak prekvapil, a pozrel som jej do očí snažiac sa nadobudnúť svoju sebaistotu. „Trest?, potichu som zamumlal. „Áno, spôsobil si mi stres a zato by si mal byť potrestaný“, povedala už nežne, a ešte bližšie podišla ku mne. Jej blízkosť vo mne začínala prebúdzať moje vzrušenie, ktoré zostupovalo nižšie a postupne sa rozlievalo do celého tela. Uvedomil som si, že náš rozhovor je vážny, a zároveň je sexuálne nabitý a hravý, a moja myseľ je polo-zatemnená. Cítil som ako vlhnem vzrušením a ako sa špička môjho už polotuhého vtáka dotýka trenírok. „Čo by si navrhla ty?“, opýtal som sa, čo najzvodnejším hlasom. Pristúpila tesne blízko ku mne, ukazovákom ma pohladila po hrudi, zišla ním k bruchu, a zase ho odtiahla. „Príď večer ku mne, nejaký trest vymyslíme“, s mäkkou hravosťou odpovedala.
Myseľ sa mi trochu začala rozjasnievať, aj keď vzrušenie neustupovalo, pozrel som jej do očí, či naozaj myslí vážne, čo povedala. Poodstúpila odo mňa s mäkkým zvodným úsmevom, a hľadela mi do očí s istotou. Zrakom som ešte stále trochu neisto prebehol po jej krivkách, na čo mi zasvietilo v hlave, že si potrebujem vypýtať jej kontakt, ktorý sme si vymenili. Sebavedomo sa otočila a kráčala preč, pričom som ju teraz už skoncentrovaný sledoval, a zvažoval, čo sa mi to práve odohralo za ďalšiu „kolíziu“.
