Pre všetkých ktorý si to chcú prečítať upozorňujem, že je potrebné prečítať si aj prvý diel 😉
Rafael sa zobudil skôr, než vyšlo slnko.
Telo mal ľahké, ale jeho myseľ bola ako po búrke — plná ozvien jej slov, jej dychu, jej dotykov.
Keď si sadol na kraj postele, uvedomil si zvláštnu vec:
miesta na jeho hrudi, kde sa mu predtým opierala dlaň, stále jemne pulzovali. Bolo to, akoby mu nechala pod kožou kúsok svojho tieňa.
Prešiel si rukou cez hruď.
Koža bola citlivejšia.
A keď sa dotkol brucha, telo mu reagovalo až nepríjemne rýchlo — napätím, ktoré rozhodne nebolo len fyzické. Jeho penis sa ozval prvý, akoby mal vlastnú pamäť.
„Dočerta…“ zamrmlal.
Nepáčilo sa mu, akú kontrolu nad ním mala.
No zároveň… nechcel jej ju zobrať.
Vošiel do kúpelne, odhodil košeľu a pozrel sa do zrkadla.
Vyzeral inak — akoby o niečo ostrejšie.
Jeho ramená boli napätejšie, prsia pevnejšie, akoby mu spôsobila zvláštny druh vyčerpania, ktorý mu však paradoxne dodal silu.
A potom si všimol na svojom krku jemné škrabance — sotva viditeľné.
Neboleli.
Skôr pripomínali nejaký podpis.
„Nemala by si ma takto značkovať,“ povedal do zrkadla, akoby ho mohla počuť.
Ale v tej chvíli sa stalo niečo, čo mu zovrelo žalúdok.
Na jeho koži, kúsok pod kľúčnou kosťou, sa objavil tieň — drobný, tmavý, tvarom pripomínal otlačok jej pery.
Nebolo to skutočné.
Len odraz.
No Rafael vedel, že to nie je obyčajná halucinácia.
A potom, z ničoho nič, zacítil niečo…
nie dotyk, ale pocit, ako keď sa niekto pomaly, veľmi pomaly dotýka priestoru tesne pri jeho uchu.
Jej hlas.
„Chýbam ti?“
Rafael sa zvrtol, ale bol tam sám.
Iba chladná ranná miestnosť.
„Nie,“ odpovedal nahlas. „Len… si ma unavila.“
Vtom sa ozval tichý smiech.
Nie posmešný — skôr ženský, hladký, nebezpečný.
A potom šepot, ktorý mu prešiel po chrbtici ako teplý dych:
„Ešte sa ti vrátim.“
Jeho penis opäť zareagoval — prudko, akoby jej hlas bol dotyk.
Rafael preklial vlastné telo, prešiel si rukou po vlasoch a oprel sa o studené umývadlo.
„Toto nebude dobré…“ zamrmlal.
No vedel, že keď príde noc, nebude mať silu ju odmietnuť.
A možno… nechcel.
Noc ešte ani poriadne nepadla a Rafael už cítil, že nie je sám.
Nie v miestnosti — v sebe.
Jej prítomnosť sa vkrádala potichu, ako teplý vzduch pod kožu. Nevidel ju, no vedel, že si pri ňom nachádza. Presne tak, ako každú noc. A tentoraz to bolo silnejšie… akoby mala v úmysle posunúť hranice o kúsok ďalej.
Najprv sa mu ozval tep.
Nie zrýchlený — skôr tvrdší, mohutnejší, akoby sa prispôsoboval rytmu, ktorý určovala ona.
Potom prišiel dych.
Krátky, prerývaný, hoci Rafael sedel bez pohybu.
A nakoniec — jej hlas.
Nie zvuk. Pocit.
Ako keď ti niekto prejde nechtom po vnútornej strane stehna, ale bez dotyku.
„Tak rýchlo mi otváraš dvere…“ šepkalo niečo z tieňa jeho vlastnej mysle.
Rafael sa prehol v kresle, ruky zovrel.
„Nie,“ povedal si. „Dnes nie.“
V okamihu sa to zmenilo.
Teplo sa mu rozlialo cez brucho… pomalé, tiché, kontrolované.
Jeho penis zareagoval presne v tej sekunde — prudko, akoby jej neviditeľná ruka presne vedela, kde sa ho dotknúť, aj keď sa ho v skutočnosti ani nedotkla.
„Pozri sa, ako tvoje telo odpovedá,“ zašumela.
Rafael sa strhol, ale nevedel sa pohnúť.
Nebolo to ochromením — bolo to očakávaním.
Ona si ho neriadila silou.
Riadila si ho tým, že mu ukazovala jeho vlastnú nedokonalosť.
„Toto nie som ja,“ vydýchol.
„Nie?“ ozvala sa sladko. „Tak prečo ma cítiš tu…“
V tej chvíli mal dojem, akoby sa jej dych dotkol jeho krku.
„…a tu…“
Horúčava mu skĺzla dolu po bruchu.
„…a najviac tu.“
Ako keby jej prsty prešli popri jeho stehne, len o centimeter od miesta, ktoré už aj tak pulzovalo a čakalo na ňu, na jej hladné ústa.
Rafael zovrel pery.
Zo všetkých síl sa snažil nepohnúť.
Nepodľahnúť.
„Nechcem ťa,“ povedal drsne.
Jej smiech bol tichý, hladký, presne ten, ktorý sa zažerie do kože.
„To, čo chceš… a to, čo tvoje telo prosí… nie je to isté.“
A mala pravdu.
Jeho hruď sa zdvíhala.
Rameno sa mu chvelo.
A jeho penis — ten ho zrádzal najviac. Trčal do priestoru pripravený na všetko.
Nie proti jeho vôli… ale proti jeho rozumu.
„Povedz mi niečo,“ zašepkala.
„Čo?“ zasyčal medzi zubami.
„Povedz, že ma nechceš. Ale povedz to úprimne.“
Rafael otvoril ústa.
Chcel.
Naozaj chcel.
Slová však neprišli.
Namiesto toho sa jeho telo ešte väčšmi naplo.
A v tej prázdnej miestnosti, kde bol sám, sa jej šepot pritisol k jeho uchu:
„Vidíš? Ja ťa ani nemusím dotknúť… a už sa mi odovzdávaš.“
Zatriasol sa.
Nie od strachu.
Od toho, ako hlboko v ňom bola.
A zrazu zacítil jej ústa na svojom penise, bolo to nádherné a netrvalo to dlho, cítil ako sa mu sťahujú svaly na bruchu a ako jeho penis začal pulzovať a o pár sekúnd striekal, striekal tak ako ešte nikdy v živote len jeho semeno ktoré v pravidelných intervaloch v skutočnosti malo vystreľovať do miestnosti...nedopadalo nikde...zmizlo v tieni...
