Formentera nás privítala ako miesto, kde sa žena nemusí skrývať.
Biely piesok, more čisté ako myšlienky, ktoré sa mi pomaly vkrádali do hlavy… a slnko, ktoré sa ma dotýkalo tak otvorene, až som mala pocit, že vie presne, čo vo mne prebúdza.
Prenajali sme si partnerom malý čln. Len pre nás dvoch. Sedela som oproti nemu, vietor mi rozfúkaval vlasy a ja som cítila jeho pohľad pokojný, istý, pozorný. Ten typ pohľadu, pri ktorom žena vie, že je videná. Majiteľ člna nám spomenul nudapláž. Usmiala som sa skôr, než som si to stihla rozmyslieť.
Keď sme zakotvili, stíchlo všetko. Motor, slová… aj pochybnosti. Oblečenie som zo seba dávala pomaly, bez náhlenia. Nie preto, že by som musela ale preto, že som chcela. Nahota tu nebola o odvahe. Bola o prirodzenosti. A o tom zvláštnom vedomí, že niekto sa možno pozerá.
Na pláži nebolo veľa ľudí. Práve dosť. Vošla som do vody a cítila, ako mi slaná hladina hladí telo. Keď ma fotil, nevnímala som objektív vnímala som jeho oči. A občas aj tie cudzie. Pohľady, ktoré sa nezdržali dlho… ale zdržali sa dosť.
Všimla som si ich. Muža, ktorý sa otočil. Ženu, ktorá spomalila krok. Neprekážalo mi to. Naopak. V tom momente som si viac uvedomovala svoje telo, pohyby, dych. Nezakrývala som sa. Nemusela som. Vedela som, komu patrím a kto sa len pozerá.
Keď sme sa vracali na čln, cítila som v sebe napätie. Ležala som na palube, slnko na koži, more pod nami… a ten pocit, že sme vystavení. Nie nepríjemne. Vzrušujúco. Jeho dotyky boli pomalé, isté. Také, ktoré netreba skrývať.
Keď okolo preplával čln s turistami, niekto sa pozrel priamo na mňa. Neodvrátila som zrak. Len som sa usmiala a pritúlila sa bližšie k nemu. Tá myšlienka, že som súčasťou cudzej fantázie, mi prešla telom ako vlna.
Na tej malej lodi som sa cítila slobodná. Videná. Ženská.
Nie vystavená, ale vedome pozorovaná.
