Sedel som v zadnej časti vinárne, presne tam, kde dopadalo len tlmené svetlo z ulice. Na stole dva poháre, jeden ešte prázdny. Hodinky som nesledoval. V inzeráte som sľúbil, že mám čas, a ten som mal aj teraz.
Keď vošla, spoznal som ju okamžite. Nie podľa fotky – tú mi poslala len rozmazanú – ale podľa chôdze. Kráčala trochu neisto, no v jej pohyboch bola skrytá elegancia ženy, ktorá vie, že riskuje, ale ten risk potrebuje ako soľ. Mala na sebe jednoduché čierne šaty a kabát prehodený cez plecia. Žiadna prvoplánová vyzývavosť, skôr tichá voda. Presne môj typ.
Keď ma zbadala, na sekundu zaváhala. Zdvihol som zrak a usmial sa – nie dravým úsmevom lovca, ale pokojným úsmevom muža, ktorý vie počkať.
„Ahoj,“ povedala a sadla si oproti mne. Hlas sa jej jemne chvel. „Ty si ten, čo... čo napísal ten inzerát?“
„Som ten, čo sa nikam neponáhľa,“ opravil som ju ticho a nalial jej víno.
Prvých pár minút bolo o oťukávaní. Rozprávala o bežných veciach, o práci, o tom, ako ťažko sa hľadalo miesto na parkovanie. Ja som len počúval. Pozeral som sa na ňu tak, ako sa na ňu doma zrejme nikto nepozeral celé roky. Sledoval som, ako sa jej prsty hrajú so stopkou pohára, ako si nervózne hryzie do pery, keď hľadá slová.
„Prečo si mi napísala?“ spýtal som sa zrazu, keď nastalo ticho.
Pozrela mi priamo do očí. Tá neistota zmizla. Zostala len čistá, surová potreba.
„Pretože si napísal, že predohra je hlavný chod,“ šepla. „Doma... doma sa večera podáva v behu. A ja som už dlho hladná.“
V tej vete bolo všetko. Vzduch medzi nami zhustol. Cítil som, ako sa mi zrýchľuje tep, no navonok som ostal pokojný. Pomaly, veľmi pomaly som natiahol ruku cez stôl. Nedotkol som sa jej hneď. Nechal som svoju dlaň visieť len milimeter nad jej rukou. Cítil som sálajúce teplo jej pokožky.
Jej dych sa zasekol.
Potom som sa dotkol. Len končekmi prstov som prešiel po vnútornej strane jej zápästia, tam, kde je koža najjemnejšia. Bolo to ako elektrický výboj. Videl som, ako jej naskočila husia koža, ktorá sa jej spod rukáva šírila až ku krku.
„Máš studené ruky,“ vydýchla, no ruku neodtiahla. Naopak, jemne sa o mňa oprela.
„Zahreješ ich,“ odpovedal som a môj hlas klesol o oktávu nižšie. „Ale nie teraz. Nie tu.“
Pozrel som na jej pery, potom späť do očí. „Dnes večer chcem len vedieť, či funguje chémia. Či cítiš to mravčenie v podbrušku len z toho, že sa na teba pozerám.“
Mlčala, ale jej zreničky boli rozšírené. Pod stolom sa jej noha jemne, akoby náhodou, obtrela o moju. Nebola to náhoda. Bol to signál.
Naklonil som sa k nej, narušil som jej osobnú zónu, no nepobozkal som ju. Priblížil som sa k jej uchu tak blízko, že cítila môj dych na krku.
„Predstav si,“ pošepkal som jej, „že to, čo teraz cítíš pri obyčajnom dotyku ruky, budem robiť s tvojím telom celé hodiny. Že môj jazyk bude skúmať každé tvoje tajné miesto a ja neprestanem, kým ma o to nebudeš prosiť. Alebo prosiť, aby som neprestával.“
Cítil som, ako sa celá zachvela. Rázne dopila zvyšok vína, akoby potrebovala schladiť žiaru, ktorá v nej vzbĺkla.
„Musím ísť,“ povedala náhle, hlasom plným paniky a vzrušenia zároveň. Vedela, že ak by zostala ešte päť minút, skončili by sme na toaletách alebo v mojom aute. A to sme nechceli. Chceli sme ten sľubovaný zážitok.
Vstal som spolu s ňou. Pomohol som jej do kabáta. Moje ruky sa na moment zdržali na jej ramenách, palcami som jemne zatlačil do jej šije. Zaklonila hlavu a privrela oči. Bol to moment absolútnej dôvery a odovzdania.
„Napíš mi, keď budeš v bezpečí,“ povedal som.
Otočila sa vo dverách. V tvári mala červeň a v očiach iskru, ktorá tam pri príchode nebola.
„Toto nebolo fér,“ usmiala sa, už znova sebavedomo. „Teraz nebudem celú noc spať.“
„Ja viem,“ odpovedal som. „To je súčasť predohry.“
Dvere sa za ňou zavreli. Sadol som si späť, dopil svoje víno a vedel som, že toto stretnutie bolo len začiatkom niečoho veľmi, veľmi intenzívneho.
