Je dusné leto a električka je preplnená na prasknutie. Vzduch stojí, cítiť pot a rozpálený kov. Stojíš pri tyči, šaty sa ti lepia na telo a každé prudšie zabrzdenie ťa posunie o pár centimetrov bližšie ku mne. Najprv náhoda. Potom už nie celkom.
Cítiš cudzie teplo za sebou, dych niekde pri krku. Neodtiahneš sa. Len nepatrne zmeníš postoj, akoby si hovorila zostaň. Keď sa električka znovu pohne, naše telá sa na okamih zosúladia presne tak, ako by nemali. Stehná, boky. Ticho medzi nami je hlasnejšie než rachot koľajníc.
Pozrieš sa bokom, naše oči sa na sekundu stretnú v odraze skla. Neuhneš. Len jemný úsmev. Súhlas bez slov. Ruka sa ti „náhodou“ posunie po tyči nižšie, prsty sa letmo dotknú mojich. Neuhnem ani ja.
Električka trhne. Tentoraz už vieš, že to chceš. Oprieš sa o niečo viac, dovolíš si ten tlak, ten pocit, že ťa niekto v tom teple vníma, chce a pritom rešpektuje hranicu. Napätie ti prebehne bruchom až nižšie a uvedomíš si, aké neuveriteľne vzrušujúce je to čakanie, to vedomie, že sa teraz nič viac nestane a práve preto je to také silné.
Zastávka. Dvere sa otvoria. Skôr než vystúpiš, nakloníš sa bližšie a takmer nepočuteľne povieš:
„Nabudúce… to nemusí byť električka.“
A potom zmizneš v dave s telom rozpáleným viac než letným slnkom.
