Nevidím ťa odísť hneď. Dav ťa na chvíľu pohltí, ale ja stále cítim teplo tvojho tela na tom mojom. Električka sa rozbehne a v hlave mi zostane tvoja veta. Nabudúce… to nemusí byť električka.
O pár minút stojíš na chodníku. Slnko už zapadá, asfalt ešte sála. Počuješ kroky, ktoré sa spomalia presne za tebou. Neotočíš sa hneď. Vieš, že som to ja. Spoznáš to podľa ticha, ktoré sa medzi nami znovu natiahne.
„Tak kam?“ spýtam sa potichu, bližšie, než by bolo nutné.
Otočíš hlavu len trochu, aby si sa na mňa pozrela kútikom oka. Ten pohľad nie je hanblivý. Je rozhodný. Ruka sa ti jemne dotkne mojej paže, tentoraz už nie náhodou. Prsty prejdú po koži pomaly, skúmavo. Sleduješ, či cúvnem. Necúvnem.
Vojdeme do bočnej uličky, kde je tieň a pokoj. Zastavíš sa, oprieš sa chrbtom o stenu. Cítim, ako z teba stále sála to dusné popoludnie. Pristúpim bližšie, ale ešte sa ťa nedotknem. Nechám medzi nami pár centimetrov napätia.
„Takto je to lepšie,“ povieš potichu.
„Nikto netlačí. Len ten, kto chce.“
A potom si ma pritiahneš sama.
Tvoj dych sa mi zastaví na krku, moja ruka sa ti konečne oprie o bok. Nie pevne, zatiaľ. Cítim, ako sa mi pod dlaňou jemne pohneš, ako sa mi ponúkaš bez jediného slova. Všetko je pomalé, úmyselne zdržané, aby to trvalo.
Bozk príde až po chvíli. Nie hltavý. Hlboký. Taký, ktorý sľubuje, že pokračovanie nebude krátke.
