Stojíme v tieni ulice, ďaleko od davu a hluku električky. Je ticho, len vzdialené svetlá lampy jemne osvetľujú tvoju tvár. Každý nádych je pomalý, ale cítiť, ako srdce bije rýchlejšie. Prstami sa jemne dotkneš môjho zápästia a pritiahneš ma bližšie. Nepotrebujeme slová, všetko sa odohráva pohľadom a dotykom.
Moja ruka sa pohybuje po tvojom boku, pomaly, skúmavo. Ty sa nakláňaš proti mne, každý pohyb jemný, vedomý. Cítime teplo jeden druhého, dotyk, ktorý nechce byť ukončený, a predsa je stále trpezlivo pomalý.
Hlavu nakloníš tak, že sa môžem jemne dotknúť tvojho krku perami. Tvoje jemné zachvenie mi hovorí, že si tú chvíľu rovnako naplno užívaš. Tvoje ruky sa presunú na moju hruď a jemne ma pritiahnu, naše telá sa dotýkajú tesne, ale každý dotyk je ešte len predohrou, vytrvalo buduje napätie.
Na okamih sa od seba odtiahneme len dosť, aby sme sa pozreli do očí. Úsmev, ktorý mi dáš, je výzvou aj potvrdením. Potom sa znovu približuješ, ruky na mojej tvári, moje na tvojom chrbte. Bozk je pomalý, intenzívny, dlhý ako keby sme nechceli stratiť ani sekundu, ako keby každý pohyb mal svoju váhu.
Tvoje telo sa k môjmu ešte viac nakloní. Cítim, ako sa každý tvoj pohyb zhoduje s mojím, ako by sme sa učili jeden druhého dotykom. Je to hra blízkosti a napätia, kde každý dotyk má význam, každý nádych nás približuje.
Na chvíľu sa od seba odtiahneš a pošepkáš:
„Nikdy som to nechcela takto… a predsa to chcem.“
Usmejem sa, jemne ti pohladím tvár a pritlačím sa bližšie. Viem, že toto je len začiatok, začiatok večera, ktorý môže pokračovať presne tak, ako chceme my. Každý dotyk, každý pohľad a každý bozk sú pozvaním do sveta, kde nie je nikto okrem nás a tejto okamžitej blízkosti.
