Išli sme spolu v aute, my dve. Milenky už roky. Poznajúce sa tak dobre, že stačí pohľad a tá druhá hneď vie, o čo ide.
Obe sme mali chuť vypadnúť a nič neriešiť, starosti bežného dňa jednoducho nechať v kancelárii.
Bola teplá jar, vybrali sme sa s Marcelou na malý výlet. Nedá sa len sedieť a pracovať.
Otvorila Google maps, Košický kraj, zavrela oči a naslepo ťukla do mapy. Bum, je to tam. Markušovce. Zasmiala som sa, tam som chcela ísť už veľmi dávno.
Nebol čas sa nejak extra prezliekať, v kancli sme dokopy nič na prezlečenie nemali, tak sme šli v tom, čo sme mali na sebe. Obe mini sukňa a tesná blúzka, ja navyše bez nohavičiek, nemám ich rada na sebe.
Vydali sme sa z Košíc smerom na Košickú Belu. Za Alpinkou samá prudká zákruta, keď mi naraz prišlo zle. Vravím „Maca stoj, mne je s tých zákrut zakrúteno. Potrebujem vzduch“. Maca to hneď pohotovo hodí na odpočívadlo v jednej zákrute. Vystúpim, hneď robím dychové cvičenia na uvoľnenie napätia v žalúdku.
Klasika, ja sa snažím neukázať obed, na Marcelu prichádzajú chute.
Vraví mi „láska, nože sa chyť ten dopravnej značky a urob lastovičku! To pomáha v dýchaní“. Necinklo mi, že to hovno pomáha pri dýchaní, len je to ľahší prístup k mojej šuške. A ja dvíham nohu ako antilopa, ona je hneď nacicnutá na mojom kliťáku. Nádherne vášnivo mi ju líže, ako stále. Presne vie ako sa ma dotýkať jazykom tam dolu. Prichádza vyvrcholenie as ním aj páni policajti. Hovoria niečo o neslušnosti, nemravnosti, pohoršovaní.
Marcela na nich pozrie a pýta sa „odkedy sú dopravné značky nemravnosť? Nevidíte ako tu tá žena stojí? Ako šípka ukazujúca správny smer na Košickú Belu“.
Nehandrkovali sa, usmiali sa. Bolo však očividne jasné, že ich to tam dolu riadne tlačí. Maca sa usmiala a sľúbila, že nabudúce už nebudem za dopravnú značku, ale za lesnú vílu. Aj som bola.
