Biela stopa - súťažná

Tých pár riadkov o tichu zasneženej krajiny a rytme pohybu spustilo lavínu, ktorú som nečakal. Mobil mi v posledné dni blikal fotkami z kabínok – legíny, ktoré sľubujú voľnosť, a detaily backcountry lyží. Napĺňalo ma to zvláštnou radosťou. Konečne nebudem v lese sám. Konečne budem mať parťáčku, ktorá sa nebojí vybočiť z upravenej stopy.
Stretli sme sa na lesnom parkovisku. Slnko sa ostro odrážalo od čerstvej pokrývky a vzduch bol taký mrazivý, až pľúca pri nádychu jemne protestovali. Keď vystúpila z auta, všetka strohosť zostala v meste. V obtiahnutej súprave so zateplenou sukňou pôsobila živo a s neistotou v očiach, ktorá jej nesmierne svedčala.
„Vyzerá to ako iná planéta,“ poznamenala s miernou nedôverou v hlase.
„Je to len les. Ale dnes si ho budeme musieť zaslúžiť,“ odvetil som a pomohol jej s viazaním. Moje dlane sa len na sekundu obtreli o jej boky a v tichu hôr ten dotyk znel hlasnejšie než akékoľvek slovo.
Vyrazili sme. Prvé metre boli o hľadaní rovnováhy a smiechu pri neohrabaných odrazoch. Snažil som sa sústrediť na jej postoj, ale nebolo to jednoduché. Postava v tej bežeckej súprave bola magnetom pre moje oči. Vnímal som zvodné krivky pod tenkou látkou a športovú sukňu, ktorá pri každom pohybe odhaľovala krásne stehná. Sústredil som sa na inštrukcie, no cítil som, ako sa ti prudšie dvíha hruď pri námahe. Pod každým odrazom paličiek sa rozbiehala úplne iná hra.
Prvý svah na seba nenechal dlho čakať. Stačilo jedno zaváhanie a už sa s výkrikom porúčala do mäkkého záveja. Chytil som ju za dlane a pomaly ťahal nahor. Keď už takmer stála, stratila rovnováhu a pritisla sa ku mne. Pod dlaňami som cítil drsnú textúru sukne a pevnosť stehien.
„Tento tvoj program má celkom zaujímavé osnovy,“ poznamenala so šibalským úsmevom. „Je táto fixácia bokov súčasťou techniky?“
„Je to o ťažisku,“ odvetil som, hoci ma pod bundou začínalo páliť vzrušenie. „Musíme ťa stabilizovať.“
Pousmiala sa a prstami mi prešla po zipse vetrovky. „Možno by sme sa mohli sústrediť na dýchanie, však?“
„Máš pravdu,“ vydýchol som. „Rovnováhu otestujeme tam hore. Tam nás vietor nenájde.“
Kývol som k senníku pod hrebeňom.

„Tak sme tu. Päťhviezdičkový rezort uprostred ničoho,“ vyhlásil som, keď sme sa konečne dobrodili k senníku. Bol to klasický A-čkový senník s krmelcom z rebrín do X natlačeným voňavým senom. V jeho tieni sa čas zastavil. Slnko kreslilo na tvojej tvári zlaté pruhy a mráz vonku stratil svoju moc.
„Chýba mi tu recepcia,“ poznamenala si, kým si neohrabane zápasila s viazaním. „A niekto, kto by mi pomohol z týchto... mučiacich nástrojov.“
„Recepcia má dnes voľno, ale technická podpora je ti k dispozícii,“ zasmial som sa a sklonil sa k tvojim nohám.
Vypol som ti viazanie a sledoval, ako s úľavou vystupuješ z lyží. Obtiahnutá súprava sa leskla v lúčoch svetla. Neposlušné pramene vlasov trčali spod čiapky a v tom tieni senníka tvoje oči pôsobili ešte hlbšie. Vzal som ťa za ruku a viedol do závetria, kým si neisto prešľapovala v snehu. Pritlačil som ťa chrbtom k doskovej stene senníka. Drevo bolo drsné, vyšľahané stovkami búrok, a v kontraste s tvojou bežeckou súpravou pôsobilo takmer nepatrične. Slnko nás stále lízalo po tvárach, no tu v tieni stien sa vzduch nehýbal.
„Hovoril si, že ma naučíš rovnováhu,“ zašepkala si a tvoje vzdúvajúce sa prsia sa pri každom nádychu dotýkali mojej hrudi.
Namiesto odpovede som ti dlane položil na ramená a pomaly ich nechal skĺznuť dolu po tvojich zvodných krivkách. Zastavil som sa na páse zatepľovacej sukne. Sledoval som tvoj pohľad – bol v nňom ten súhlas, hravosť, ktorá v tebe od rána vrela. Vpili sme sa do seba. Do horúcich bozkov v obláčikoch dychu a zvedavých dotykov.
Pomaly som ťa odlepil od steny a naviedol smerom k rebrinovému krmelcu, ktorý stál uprostred. Bol natlačený čerstvým, voňavým senom, ktoré trčalo pomedzi drevené laty. Posadil som ťa na okraj spodnej hrany krmelca, tak, aby si sa chrbtom mohla oprieť o šikmé rebriny plné sena. Tvoje krásne nohy v legínach zostali visieť vo vzduchu a špičky topánok ti len zľahka čerili sneh pod krmelcom.
„Tento tvoj trenažér je o dosť pohodlnejší než vyzerá,“ vydýchla si a rukami si sa zachytila drevených lát nad hlavou. Seno zašumelo vo vlasoch a prvé steblá sa ti zachytili na golieri súpravy.
Usmial som sa a postavil sa medzi tvoje kolená. Moje ruky si opäť našli cestu k tvojej sukni. V tom tichu pod strieškou senníka, kým vonku sneh pohlcoval všetky zvuky, si sa na mňa pozrela s tou fantáziou, ktorú sme si predtým len písali. Tentoraz si však nemala v ruke pero ani telefón. Mala si len mrazom vyštípané líca a telo, ktoré pod mojou dlaňou sálalo viac tepla než letné slnko. Pozrel som sa ti do očí a zašepkal to, čo sme obaja cítili. Že sme tu preto, aby sme spoločne vyhnali mráz z duše.
Pomaly som uchopil jazdec tvojho zipsu na bežeckej bunde. Cítil som pod ním žiar tvojho tela. Stiahol som ho len potiaľ, aby ťa bunda stále chránila pred mrazom, no zároveň mi otvorila výhľad na tvoje nádherné prsia. V tom ostrom svetle senníka, v kontraste s čiernou funkčnou látkou, pôsobila tvoja pokožka takmer neskutočne. Moje dlane si našli cestu k pevným a horúcim prsiam. Tichý ston sa odrazil od nízkej striešky senníka. Pevne ma objímaš nohami. Jazýčkom skúmam jemnú a citlivú kožičku sladkých tvrdnúcich bradaviek. Vlníš sa v bokoch, pomaly ale s jasným cieľom.
„Povedal si... že ma naučíš... dýchať,“ vydýchla si trhane.
„Učíš sa rýchlo,“ odvetil som.
Moje ruky klesli nižšie, pod sukňu. Jedným pomalým ťahom ťa zbavujem legín a kochám sa bielymi stehnami. Čierna čipka mi vyráža dych – ako dokonale ladí k tvojej pokožke, k tomu bielemu snehu všade okolo. Pod prstami cítim horúčosť, a tak odhŕňam tú jemnú pavučinku. Nádherný kvet sa mi otvára a ja hneď vsajem jeho lupene medzi pery. Jazýček, horúci a šikovný, sa vnára do tvojho vnútra. Cítim, ako pulzuješ, stonáš a trasieš sa. Strácaš kontrolu a chytáš mi hlavu – nie aby som prestal, ale aby som ešte viac pritlačil. Tvoj hlasný vzdych sa nesie dolinou, drzá provokácia pre tiché hory.
Vstávam, nohavice aj s boxerkami klesajú do snehu. Beriem tvoje nohy na ramená. Každý pohyb je nedočkavý, naplnený túžbou. Cítim, ako sa trasieš – viac od vzrušenia z nových pohybov než od zimy. Prstami sa zarývam do tvojich bokov pod sukňou, ty sa pevne držíš latiek krmelca. Seno pod tebou šuští a drevo praská pri každom príraze, v rytme, ktorý rozvibroval mrazivý vzduch okolo nás. Vidím len tvoju tvár, široko otvorené oči a pery, poskakujúce prsia... cítim elektrizujúcu rozkoš, kde už niet rozdielu medzi mnou a tebou. Len pulzy tiel a stony našich duší.
V tej chvíli neexistoval svet tam dole. Práve si prešla najlepšou lekciou backcountry – lekciou o tom, ako sa nestratiť v stope, ktorú si píšeme sami.

Cesta dole bola rýchla. Sneh pod lyžami už len ticho spieval. Keď sme dorazili k horskej chate, z komína sa lenivo krútil dym.
„Dúfam, že tvoje osnovy zahŕňajú aj regeneráciu,“ poznamenala si, kým ti slnko naposledy olizovalo líca.
„Regenerácia je kľúčová,“ odvetil som a objednal dve husté čokolády s poriadnym prstom rumu.
Keď som pred teba položil tú voňavú šálku, len si sa pousmiala. „Ako si vedel?“ spýtala sa ticho, kým jej rumové teplo začalo roztápať mrazivý pokoj v očiach.
„Niektoré veci sa jednoducho vedia,“ odvetil som a sledoval, ako sa ti opäť zafarbuje pokožka na krku. „Niekedy stačí len sledovať stopu.“