Sedím v aute na tmavom parkovisku, motor už dávno stíchol, ale vo mne to vrie. Koža na stehnách sa mi lepí o sedadlo, dych mám ťažký a pomalý. Mesto za sklom žije svojím vlastným životom, no ja som zavretá v tejto malej plechovej škrupine so svojimi myšlienkami.
Dnes som bola celý deň slušná. Usmiata. Upravená. Profesionálna.
A teraz? Teraz som hladná.
Rukou si prejdem po krku, pomaly, akoby som skúšala vlastnú teplotu. Viem presne, čo robím. Viem, čo potrebujem. V aute je ticho, len moje zrýchlené dýchanie a tlmený šuchot látky. Zakloním hlavu o opierku a zavriem oči. Predstavujem si, že ma niekto sleduje – že nie som sama. Tá predstava ma pichne ako iskra.
Som drzá. Viem to o sebe. A páči sa mi to.
Prsty sa mi kĺžu po tele pomaly, zámerne, bez hanby. Každý dotyk je tvrdší než ten predchádzajúci, akoby som si chcela niečo dokázať. Nepotrebujem nikoho, aby mi povedal, čo mám robiť. Robím si to sama. Po svojom. Bez ospravedlnenia.
V aute je dusno. Sklo sa jemne zahmlieva a ja cítim, ako mi pod kožou pulzuje napätie. Zakusnem si do pery, potichu zašepkám niečo špinavé, niečo, čo by som nahlas nikdy nepovedala. Moje telo reaguje skôr, než to stihne mozog zastaviť.
Je to surové.
Je to trochu zvrhlé.
A je to celé moje.
Keď sa konečne upokojím, ostanem chvíľu sedieť s roztrasenými rukami na volante. S úsmevom, ktorý by mi nikto neveril. Potom si upravím vlasy, skontrolujem odraz v spätnom zrkadle a vystúpim do noci, akoby sa nič nestalo.
