Prudko som sa postavila zo stoličky na kolieskach, ktorá hneď tou silou odletela asi meter odomňa. Obišla som pracovný stôl a namierila si to smerom k chodbe.
„Kam si sa vybrala?” zmätene sa spýtala Janka, moja kolegyňa, ktorá zostala sedieť na svojom mieste.
„Vyriešiť si to s tým debilom.” na konci vety som musela svoj hlas zvýšiť, aby ma počula. Už som bola v polovici chodby, pred očami som mala len červenú farbu a mala som pocit, že mi vrie krv. Odomkla som si dvere, ktoré ma delili od môjho cieľa. Buchla som s nimi, aby som ich zavrela, neovládala som sa. Mala som namierené za mojím druhým kolegom - ktorého by som mala za normálnych okolností rešpektovať a mať k nemu úctu, predsa len je vyššie postavený. On je lekár a ja “len” sestra. No dnes nie. Dnes si to zlízne.
Nastúpil pred pár mesiacmi, zozačiatku vyzeral ako milý mladý doktor, ešte celkom dobre vyzerajúci, s ktorým si budem vychádzať, no postupom času zostával stále arogantnejší. Na mňa aj kolegyne pozeral, akoby sme špina na zemi. Ak sme sa niečo spýtali, vždy mal pripravenú arkastickú odpoveď. Mám veľa trpezlivosti, no bola otázka času, kedy pohár pretečie.
Odkašľala som si, zaklopala na jeho lekársku izbu a dlaňami si vyrovnala snehobielu zdravotnícku uniformu. Veľmi rada by som mu tam vtrhla bez zaklopania, no samozrejme na dverách bola guľa, ktorá mi to znemožňovala.
Značnú chvíľu mu to trvalo, kým dvere otvoril. Hneď, ako ma zbadal, videla som ako sa mu do očí vrátila arogancia a pohŕdavosť. Bol odomňa značne vyšší, čiže jeho zrenice boli namierené smerom dolu, keď na mňa pozeral. Nepovedala som ani slovo, začala som kráčať do miestnosti, vytlačila som ho tak, aby zaliezol naspäť a zavrela za sebou dvere.
„Martin…” začala som pokojne, založil si ruky na prsiach a naklonil hlavu. Vydýchla som. „Vyslovene si neželám, aby si ma takto ponižoval pred pacientami! Ako si vôbec niečo také môžeš dovoliť?!” zvýšila som hlas, z očí mi sršali plamene. On ľahkovážne pozdvihol obočie. Ten hajzel si to ani neuvedomil. Uchechtla som sa.
„Takže ty ani nevieš o čom? Dovoľ mi ti to pripomenúť!” na tvári som mala na chvíľu úsmev a to nie je dobré znamenie. Znamená to, že už som poriadne nasratá. „Príde pacient s manželkou o pol deviatej večer. Žiada prísť na príjem. Ja ti to zavolám a ty namiesto toho, aby si si to prišiel vybaviť sám, tak, ako by si mal, povieš, nech im poviem, aby išli domov, že ho príjmať určite nebudeš. Tak ja sa tam s nimi hádam, ako taká piča,” na posledné slovo som dala dôraz, pridala sa výrazná gestikulácia. „Už si spomínaš? Stalo sa to pred hodinou. Tak vytupený byť nemôžeš!” rozhodila som rukami a on vydýchol.
„Áno. Zavolala si mi naspäť, že ich presvedčiť nevieš, tak som prišiel, prehovorili ma a pána som prijal.” rozprával pokojne a priblížil sa o krok. „je to neschopnosť nás oboch.”
Moje obočie vystrelilo do výšin. “Prosím?!” skríkla som. „Nie, ty si zo mňa spravil neochotnú harpiu a zo seba anjelika. Vieš ako na mňa pozerá?! Ako na jednu z tých zlých, vyhoretých sestier!” na svojom pracovnom image som si zakladala. Na pacientov som sa snažila byť vždy milá a pomôcť ako sa dá, no títo boli neoblomní a ja som chcela splniť ordináciu lekára. „A ty máš ešte drzosť povedať, že je to neschopnosť nás oboch?!” nechápavo som sa zamračila a vo frustrácií som si prehrabla vlasy.
Uškrnul sa. Zostala som zmätená. Tento chlap ma raz privedie do hrobu. Tak ja mu tu nakladám, a on sa na mňa ešte uškŕňa. Jednoducho kokot.
„Mohol by som ti to nejako vynahradiť…” začal pristupovať stále bližšie. Inštiktívne som cúvala, no môj chrbát narazil na dvere. Natlačil sa na mňa tak blízko, že by sa medzi nás zmestil iba papier. Uhla som pohľadom a v mojom bruchu začali motýliky mávať krídelkami. Nemôžem klamať, Martin bol atraktívny mladý muž, aj keď som bola vytočená do vývrtky. Jeho arogancia niekedy pôsobila ako mužnosť a čistý testosterón. Mal skoro dva metre, hustú tmavú bradu a tmavé oči ako dve jaskyne. Jediné, čo mi na ňom vadilo bolo, že bol dosť chudý, no viete čo sa hovorí o chudých a vysokých…
Zobrala som svoje posledné sily, aby som sa mu späť pozrela na neho. V očiach mal stále aroganciu, no pridal sa tam oheň a vášeň. „A to už ako? Veď máš priateľku.” vyprskla som, moje slová presiakali jedom. „A ty priateľa,” sebavedomo sa pousmial, prevrátila som očami. Srdce mi bilo ako o závod a medzi nohami obopnutými bielymi gaťami som začala cítiť mokro. Zostala som mu pozerať do očí a zhlboka dýchať. Pomaly skláňal hlavu ku mne a spojil naše pery. Jeho pravá ruka pristala na mojom bruchu a cez prisia si razila cestu až ku krku, okolo ktorého sa ovinula a jemne ho stlačila. Začalo vášnivé bozkávanie, počas ktorého mi uniklo pár vzdychov. Ja som rukami zablúdila na spodný lem jeho trička a vyzliekla mu ho.
Chytil ma za zadok, prizdvihol, dala som ruky okolo jeho krku a zodvihol ma tak, že som bola na ňom zavesená ako koala. Musím priznať, že na to, aký je chudý, má dosť sily. Pomedzi bozkávanie ma preniesol na posteľ v rohu lekárskej izby. Ležala som, obaja sme dýchali veľmi rýchlo, bola som tak vzrušená, že som aj zabudla na svoj hnev, no práve asi ten bol poháňačom toho všetkého. Na druhú stranu som si aj povedala, že toto celé môže byť na niečo dobré. Možno pochopí, že nie je nadčlovek.
Prstami sa zachytil o vrchnú gumu mojich gatí, zdvihla som zadok aby som mu pomohla, o chvíľu už som bola od pása dolu nahá. Behom ďalšej sekundy som si dala dole tričko a podprsenku. Ľahol si medzi moje pokrčené nohy, ruky si prevliekol popod moje kolená a chytil ma za stehná. Priblížil sa k môjmu lonu na milimetre a začal mi bozkávať veľké pysky. Pomaličky, tak aj ja som rovnakou rýchlosťou vzdychala. Celkom ma potrápil, kým medzi ne zaboril jazyk, ktorým začal pohybovať hore dole. Moje vzdychy nabrali ako na rýchlosti, tak na hlasitosti. Každou minútou zrýchloval tempo, už sa pohyboval aj sprava doľava a venoval sa intenzívnejšie môjmu klitorisu.
„Bože, ja sa urobím!” môj hlas znel akoby sa mi chcelo plakať, pomaly ma niesol až do siedmeho neba. Alebo dolu do pekla?
Akoby som vyslovila zaklínadlo, prestal. Jedným pohybom ma otočil tak, aby som bola na všetkých štyroch, prehla som chrbát aby som bola čo najviac vystrčená. Aj keď som nič nevidela, cítila som ako si dáva dole gate. Prstami mi zašiel znovu na moje citlivé miesto a pomaly krútil okolo klitorisu.
„Už mi ho tam kurva daj!” bola som nedočkavá. Nevedela som, čo ma čaká, keďže som jeho penis nevidela. Po chvíli som pocítila, ako sa jeho žaluď pritlačil o môj vchod.
„Tak čo zlato, odpúštaš mi?” zachrapčal, vzdychla som si. „Na čo sa hráš, nenaťahuj to!” nechcela som mu takto rýchlo podľahnúť. Takto to byť nemá. Hneď na to som zacítila silnú, pálivú bolesť na ľavej polovici zadku. Zvískla som od bolesti. Ten bastard má naozaj silu. Po chvílke mi prepleskol aj tú druhú.
„Toto môžem robiť aj celý deň. Chcem to počuť, anjel. Povedz, že mi odpúštaš.” provokoval ako sám Satan. Ešte viac pritlačil k môjmu vchodu. Nedokázala som odolať.
„Áno, odpúšťam ti. Daj mi ho tam prosím.” zavzlykala som. Plesk. „A komu odpúštaš?” Bože, môže byť ešte viac samoľúby? Presne som vedela čo chce. Chce počuť svoje meno. „Tebe odpúšťam, Martin. Prosím, vyšukaj ma.” ako na povel, okamžite ho do mňa celý zasunul. V ten moment som zistila, že to o chudých a vysokých je pravda. Roztiahol ma tak, ako som ešte nikdy roztiahnutá nebola. Cítila som jemné štipkanie. Asi vedel, že jeho šírka a dĺžka nie je priemerná, tak ma chvíľu nechal, nech si zvyknem. Najprv len tak vo mne oddychoval a potom začal prirážať pomaly. No napriek tomu, že by som možno ešte chvíľu na zvyknutie potrebovala, začal prirážať ako zmyslov zbavený.
Cítila som, ako mi naráža na krčok maternice. Bohapusto som kričala, bola som spotená, vzrušená, nevnímala som nič iné ako jeho penis. Čerešnička na torte bola, keď sa natiahol pre moje vlasy a popritom ako ma jebal ma za ne ťahal.
„Anjel, znášaš ma tak dobre. Tvoja pička je ako stvorená pre môj kokot.” jeho pochvaly spôsobili, že som sa na neho začala prirážať naspäť, aj napriek bolesti. Dokonale sme sa na seba naladili. Svaly sa mi začali sťahovať a s hrdelným krikom som sa urobila. „Vystriekaj ma!” zaúpela som, jeho prírazy na chvíľu spomalili, akoby som ho zaskočila. „Čo, tvoja malá priateľka ti to nedovolí?” uškrnula som sa, provokovala som. „Buď hrdina, vystriekaj sa do mňa. Ukáž mi, kto je tu nadriadený!” ani si neuvedomoval, že práve preto, že tieto slová hovorím, som na koni. Bolo to dokonalé pohladenenie pre jeho ego.
Cítila som, ako ma začína plniť. Reval tak, že som sa bála, že nás budú počut pacienti aj kolegyňa. Zvalila som sa na posteľ, on na seba navliekol naspäť boxerky a zvalil sa vedľa mňa. Neverím, že som ani nevidela jeho penis.
Ešte pár minút sme sťažka dýchali a keď sa naše pľúca upokojili, preliezla som ho a začala som sa obliekať. „Kam si sa vybrala?” zdvihol hlavu z vankúša práve keď už som mala na sebe nohavice. „Nie všetci sa môžeme zavrieť za dvoje dvere a zajebávať sa. Niektorí sa musíme starať o pacientov.” povedala som posledné myšlienky, ktoré ma hnevali a obliekla na seba vrchný diel uniformy. Uchechtol sa. Cítil sa na koni. Ruky mal založené za hlavou a čumel do stropu. Posledný krát som si prehliadla jeho telo. Ozaj bol veľmi chudý, prepadnuté brucho, tenké ruky a nohy, len pod trenkami bola veľká guľa.
Už som išla za sebou zatvárať dvere, keď za mnou zakričal: „Nabúduce ťa nahnevám ešte viac!” schuti som sa zasmiala, zabuchla za sebou a ponáhľala sa na oddelenie. Kolegyňa už ma vyzerala, hneď ako ma uvidela sa pýtala, ako to dopadlo. Povedala som, že je to vybavené a že sa mi ospravedlnil a že sľúbil, že sa už nikdy nebude správať neúctivo. A tak aj bolo. Pán doktor Martin začal byť známy svojím dobrým vzťahom so sestričkami a tým, že vždy pekne pozdraví, poprosí a poďakuje.
Vždy, keď ho ostatné sestry chválili, iba som sa pousmiala a preniesla „Nemáte začo.”
