Keď som vyšla z kaviarne, myslela som si, že to zostane tam. Že sa to rozplynie medzi hlukom ulíc, povinnosťami, zoznamami úloh. Také stretnutia sa predsa dejú stále. Pohľad stretne letmý úsmev. Náhoda. Lenže môj mozog sa odmietal správať racionálne. Cestou domov som si ho premietala znova a znova, akoby som sa snažila nájsť chybu v zázname. Jeho hlas. Spôsob, akým sa na mňa pozrel vyzývavo. Skôr akoby ma rozpoznal. A to ma znepokojovalo viac než čokoľvek iné. „Je to len reakcia,“ povedala som si nahlas, keď som si vyzúvala topánky. Stála som v predsieni, kabát prehodený cez ruku, a snažila sa myslieť ako medička. Stres. Únava. Preťažený nervový systém. Zvýšená hladina kortizolu, možno trochu dopamínu.Nový stimul, neznámy podnet. Všetko sa dalo vysvetliť. A predsa, keď som zatvorila oči, videla som jeho pohľad. Sadla som si na posteľ a zhlboka sa nadýchla. Sledovala som vlastný dych, tak ako nás to učili. Nádych na štyri. Výdych na šesť. Upokojiť parasympatikus. Spomaliť tep. Lenže telo mi neposlúchalo. Pod kožou som cítila jemné napätie, ako keď sa niečo prebúdza, niečo, čo nemalo dostať povolenie. Prsty na rukách som mala teplejšie než zvyčajne. Brucho citlivejšie. Každý dotyk látky o pokožku som vnímala príliš ostro. „Hlúposť,“ zamrmlala som. Ale aj to slovo znelo prázdne. Vošla som do kúpeľne a pustila sprchu. Zvuk vody ma vždy upokojoval. Stála som pod prúdom a nechala teplú vodu stekať po vlasoch, po krku, po pleciach. Zavrela som oči. A vtedy sa mi vrátil. Nie ako obraz, ale ako pocit. Spôsob, akým som si pod jeho pohľadom uvedomila vlastné telo. Ako som sa narovnala. Ako som zrazu vedela, že mám prsia, boky, stehná. Že som žena. Voda mi stekala po hrudi, po bruchu, nižšie. Dýchala som pomalšie, hlbšie. Nechcela som myslieť eroticky. Naozaj nie. Lenže moje telo si tú scénu prekladalo po svojom. Prečo práve on? Čím bol iný? Snažila som sa analyzovať. Možno feromóny. Možno len projekcia ,ktorá sa odrazila do neznámeho muža ako plátno pre potlačené túžby.Mozog vypĺňa prázdne miesta fantáziou.Lenže táto fantázia mala zvláštnu váhu. Voda mi kĺzala po koži a ja som si uvedomovala vlastné telo s takou pozornosťou, až ma to zaskočilo. Krivku pŕs. Jemné chvenie podbruška. Spôsob, akým sa mi pri hlbšom nádychu mierne prehla chrbtica. Predstavila som si, ako by sa na mňa pozeral teraz. Nie dotyk. Len pohľad. A to bolo na tom najviac znepokojujúce. Zachvela som sa. „Stačí,“ vydýchla som, viac ako prosbu než príkaz. Opierala som sa čelom o chladné kachličky a snažila sa ukotviť v realite. Viem, ako funguje telo a viem, že toto prejde. Lenže hlboko vo mne sa ozvalo tiché, nebezpečne pokojné vedomie. Vypla som sprchu a obmotala si okolo seba uterák. V zrkadle som videla dievča s červenými lícami, vlhkými kučerami a zelenými očami, ktoré pôsobili tmavšie než zvyčajne. Nepoznala som ju úplne. A možno práve to ma desilo. A priťahovalo zároveň.
