Klára hodila sako na zadné sedadlo a vyrazila na trojhodinovú cestu, ktorú jej v kalendári svietila ako „Konferencia: Budúcnosť logistiky“.
Pracovné cesty mala rada, no ranná káva už vyprchala a hlad sa začal ozývať čoraz naliehavejšie.
Zabočila na prvú čerpaciu stanicu, ktorú uvidela, s jasným cieľom – voda a niečo pod zub.
Keď vystupovala z auta, horúci vzduch z parkoviska ju okamžite udrel do tváre.
Hneď vedľa nej s tlmeným vrčaním motora zastavilo mohutné čierne SUV s tmavými sklami.
Dvere sa otvorili a vystúpil z nich muž, ktorý akoby vypadol z katalógu na úspech.
Bol vysoký, v dokonale padnúcej košeli, a jeho pohľad bol taký intenzívny, až sa Kláre na sekundu zastavil dych.
Bez slova si ju premeral od hlavy po päty, pričom v jeho očiach nebola drzosť, ale skôr neskrývaný záujem.
Klára rýchlo odvrátila zrak a s mierne roztrasenými rukami vošla do predajne.
V regáli schmatla minerálku a proteínovú tyčinku, snažiac sa sústrediť na banálny nákup.
Keď sa postavila do radu k pokladni, zacítila za sebou jeho prítomnosť skôr, než ho uvidela.
Obklopila ju vôňa drahého parfumu – zmes santalového dreva a korenia, ktorá bola podmanivá a autoritatívna zároveň.
Cítila jeho pohľad na svojom zátylku, čo v nej vyvolalo zvláštne chvenie.
„Bude to päť eur dvadsať,“ oznámila znudene predavačka.
Klára otvorila kabelku a začala hľadať peňaženku, no v tej chvíli sa vedľa nej natiahla ruka s čiernou platobnou kartou.
„Dajte to spolu,“ ozval sa hlboký, zamatový hlas.
Kým stihla vytiahnuť svoju kartu, terminál pípol a platba bola schválená.
„To ste nemuseli, ďakujem,“ vyhŕkla prekvapene a pozrela mu priamo do očí.
Len nepatrne nadvihol kútik úst, kývol hlavou a bez slova vyšiel von.
Klára zostala chvíľu stáť ako obarená, kým si uvedomila, že nákup má v ruke a on už mieri k svojmu autu.
Rýchlym krokom vyšla na parkovisko, no muž ju dobehol skôr, než stihla otvoriť dvere svojho auta.
„Zabudli ste si toto,“ povedal a s úsmevom jej podal malý kúsok papiera.
Nebol to účet, ale elegantná vizitka s minimalistickým dizajnom a jeho menom vyrazeným striebrom.
„Erik Jensen, CEO,“ prečítala si v duchu a vtom jej zrak padol na logo v rohu vizitky.
Bolo to to isté logo, ktoré svietilo na jej pozvánke v sekcii „Hlavný rečník konferencie“.
Uvedomila si, že o pár hodín sa ich cesty neskrižia len na zaprášenej pumpe, ale priamo v konferenčnej sále.
Erik na ňu sprisahanecky žmurkol, nasadol do SUV a nechal ju tam stáť s vizitkou v ruke a srdcom, ktoré bilo rýchlejšie než motor jeho auta.
Pokračovanie nabudúce...
