Klára takmer bežala chodbou k výťahu, pričom jej podpätky tlmene narážali do mäkkého koberca.
V hlave jej tepalo jediné číslo – 412.
Keď prechádzala okolo recepcie, zastavila sa len na sekundu, aby s predstieraným pokojom požiadala o fľašu najlepšieho šampanského na izbu.
Srdce jej bilo ako splašené, keď odomykala dvere svojej izby a odhodila kabelku na kreslo.
V izbe panovalo prítmie, ktoré narúšalo len svetlo pouličných lámp prenikajúce cez tenký záves.
Netrvalo ani desať minút, keď sa ozvalo diskrétne zaklopanie obsluhy.
Rýchlo prevzala strieborné vedierko s ľadom, podpísala účet a v momente, keď sa dvere za čašníkom zavreli, ozvalo sa ďalšie klopanie.
Bolo tiché, sebavedomé a naliehavé.
Za dverami stál Erik, stále v obleku, no s uvoľnenou kravatou a pohľadom, ktorý sľuboval všetko.
Vojde dovnútra bez slova a Klára mu s mierne roztrasenou rukou podala naplnený pohár perlivého moku.
„Na tento večer,“ zašepkal a odložil pohár na komodu bez toho, aby sa z neho napil.
Pomaly k nej pristúpil a položil jej ruku na rameno, pričom palcom jemne prechádzal po jej kľúčnej kosti.
Jeho dlaň potom skĺzla nižšie, po odhalenom chrbte, kde každý jeho dotyk zanechával stopu ohňa.
Klára zaklonila hlavu, keď pocítila jeho pery na svojom krku – najprv jemné, potom čoraz hladnejšie.
Šaty, ktoré si tak starostlivo vyberala, v tichosti skĺzli k jej nohám a zostali ležať na zemi ako čierna škvrna.
Pod nimi mala čipkovanú bielizeň, drahý set, ktorý jej Marek kúpil k ich poslednému výročiu.
Na sekundu ju bodla výčitka, že práve tento dar slúži inému mužovi, no Erikove ruky jej nedovolili premýšľať.
Zdvihol ju do náručia a položil na posteľ snehobielych plachiet, ktoré v mesačnom svite takmer žiarili.
Nasledovalo vášnivé splynutie dvoch tiel, kde sa profesionálna etiketa rozplynula v živočíšnej túžbe.
Noc sa zmenila na sled náruživých pohybov, hlbokých bozkov a tichých výkrikov, kedy skúšali všetky polohy a hranice svojej vášne.
Boli ako dvaja cudzinci, ktorí sa našli v správnom čase na nesprávnom mieste a rozhodli sa vymazať zvyšok sveta.
Úplne vyčerpaní, prepletení v objatí, zaspali až nad ránom, keď sa obloha začala sfarbovať do siva.
Kláru však o pár hodín neskôr vytrhlo zo spánku prenikavé zvonenie jej telefónu.
Siahla po mobile na nočnom stolíku, na displeji svietilo meno: „Marek“.
Keď sa rozospatá a s búšiacim srdcom posadila, zistila, že druhá strana postele je už studená a prázdna.
Erik bol preč, akoby bol len prízrakom noci, a v izbe po ňom zostala len slabá vôňa santalového dreva a prázdne vedierko od šampanského.
Koniec.
