Keď mi napísal „Príď. Už to nevydržím.“, trvalo mi presne sedem minút, kým som stála pred jeho dverami.
Sedem minút, počas ktorých som si stihla nahovoriť, že to nerobím.
A že to chcem.
Mala som na sebe kabát. Pod ním len hodvábne šaty, ktoré sa mi lepili na pokožku pri každom kroku. Bez zbytočných vrstiev. Bez zábran.
Zaklopala som.
Otvoril takmer okamžite.
A ja som zamrzla.
V obývačke svietilo tlmené svetlo. Na stole víno. Dve poháre.
A za ním stála jeho manželka.
Pozrela sa na mňa pokojne. A usmiala sa.
„Tak toto je ona?“ spýtala sa ho. Ale oči mala na mne.
Srdce mi búšilo tak silno, že som ho cítila v krku. Chcela som odísť. Otočiť sa. Ujsť.
On však potichu povedal: „Prosím… zostaň.“
„Myslela som, že preháňaš,“ pokračovala jeho žena a pomaly ku mne pristúpila. „Že si ju len predstavuješ. Ale ty si ešte krajšia.“
Nevedela som, čo povedať. Mozog kričal, že toto je šialené. Telo reagovalo inak.
„Vieš o mne?“ vydýchla som.
„Viem všetko,“ odpovedala pokojne. „O správach. O pohľadoch. O tom, ako si sa dnes dotkla jeho ruky o sekundu dlhšie.“
Prišla až ku mne. Príliš blízko. Jej prsty sa dotkli klopy môjho kabáta.
„Otázka je… vieš ty o mne?“
Kabát zo mňa pomaly skĺzol na zem.
Vzduch zhustol.
Jej pohľad prešiel po mojom tele bez hanby. Bez súdu. Len s čírou zvedavosťou.
„Páči sa mi, ako sa na ňu pozeráš,“ povedala mu ticho. „Ale viac sa mi páči, ako sa ona pozerá na mňa.“
V tej chvíli sa niečo vo mne zlomilo.
Alebo otvorilo.
Uvedomila som si, že toto nebola pasca. Nebol to škandál. Nebola to žiarlivosť.
Bola to pozvánka.
On stál za mnou. Cítila som jeho teplo na chrbte. Ona predo mnou. Jej prsty sa jemne dotkli môjho zápästia.
„Ak chceš odísť, teraz je ten moment,“ povedala.
Neodišla som.
Namiesto toho som sa naklonila bližšie k nej.
„A ak neodídem?“ zašepkala som.
Usmiala sa.
„Potom dnes v noci zistíš, že niektoré hranice existujú len preto, aby sa prekročili.“
A keď sa ich ruky stretli na mojom tele v tom istom okamihu, vedela som, že zajtra už nikdy nebudem tá istá žena.
