Hovoríš, že som zvrhlá.
Možno máš pravdu.
Sedím na studenej podlahe, chrbtom opretá o posteľ, a medzi prstami žmolím čiernu látku. V izbe je dusno. Pach parfumu sa mieša s potom a niečím ťažším, surovejším. Niečím, čo sa nedá vyprať.
Vieš, čo ma na tom najviac baví?
Že sa hanbíš priznať, čo s tým robíš.
Predstavujem si ťa. Ako dychtivo trháš obal. Ako si k tomu privoniaš ako posratý závislák. Ako sa ti zrýchli dych, keď si uvedomíš, že to, čo držíš, sa celý deň lepilo na moju kožu. Že som v tom chodila medzi ľuďmi, sedela, hýbala sa… a ty teraz držíš niečo tak intímne, že by si sa mal prepadnúť od hanby.
A namiesto toho ťa to kurva vzrušuje.
Mňa tiež.
Nie látka. Nie telo. Ale tá špinavá dynamika medzi nami. To, že stačí kúsok môjho použitého prádla a ty stratíš rozum. Že ti nemusím poslať fotku. Nemusím sa vyzliecť pred kamerou. Stačí stopa. Pach. Vedieť, že to bolo na mne.
V noci chodím po byte nahá. Zrkadlá sú nemilosrdné. Vidím sa v nich – tvrdá, chladná, s očami, ktoré by si nechcel stretnúť na ulici. Po koži mi behá husia koža, ale nie od zimy. Od moci.
Som sviňa. A viem to.
Občas si predstavím, že ti napíšem:
„Dnes nič nedostaneš.“
Že ťa nechám čakať. Nech sa v tom varíš. Nech sa ti to v hlave rozlezie ako choroba. Nech si uvedomíš, že túžiš po niečom, čo by si nikdy nepriznal nahlas.
Ty nechceš len prádlo.
Ty chceš pocit, že si pod mojou kontrolou. Že ti dovolím priblížiť sa, ale nikdy nie dosť. Že ti hodím omrvinku a ty ju zožerieš s vďačnosťou.
A ja sa pritom len usmejem.
Keď si večer vyzliekam nohavičky, robím to pomaly. Nie nežne. Drzo. Látka sa odlepí od kože a ja viem, že v tom kuse textilu je celý deň môjho tela. Moje teplo. Moja vlhkosť. Môj pach.
Zabalím to.
A predstavujem si, ako sa ti trasú ruky.
Možno som temná. Možno som zvrátená. Ale ty si ten, kto čaká na ďalší balíček ako hladný pes.
A najhoršie je, že bez toho nevieš prestať.
A ja?
Ja milujem ten moment, keď viem, že ťa mám presne tam, kde ťa chcem.
