Ráno o šiestej, hala ešte spí, len hučí vetranie a občas zapraská nejaký kovový regál. Ja som už na pracovisku, keď sa z chodby vynorí ona – Marcela, upratovačka s blond vlasmi, čo jej vždy trochu padajú do očí, a s tým modrým tričkom, ktoré vyzerá, akoby ho kúpila o dve čísla menšie.
„Dobre si spal, kolega?“ pýta sa s úsmevom, opiera sa o paletu a vedome sa predkláňa, aby si utrela prach z police. Tričko sa napne, prsia sa zdvihnú a ja si nemôžeš pomôcť – pohľad ti tam automaticky skĺzne.
„Lepšie ako ty, vyzeráš, že si v noci nespala vôbec... alebo si nespala sama,“ odpoviem a pomaly idem k nej bližšie.
Ona sa zasmeje, narovná sa, ale rukou si pritlačí tričko k telu, akoby chcela ešte viac zdôrazniť tie krivky.
„Vieš, čo mi dnes najviac prekáža? Tieto silónky. Po celom dni mi v nich nohy svrbia... možno by si mi ich mohol večer pomôcť vyzliecť?“ povie to tak nenútene, akoby sa pýtala, či jej podáš handru.
V momente ako to povie pristúpim k nej. Stojím tak blízko, že cítim jej parfum zmiešaný s vôňou čistiaceho prostriedku.
„Vieš, že keď ideš okolo, tak ten šuchot silóniek mi robí v hlave hurikán? A to tričko... Marcela, to tričko by malo mať varovanie – nebezpečenstvo pre sústredenie.“
Ona sa uškrnie, položí mi ruku na hruď a pomaly posunie prstami dole po zipse bundy.
„A ty si myslíš, že ja nevidím, ako mi pozeráš na zadok, keď leziem po rebríku? Alebo na prsia, keď zdvíham vedro? Povedz úprimne – koľkokrát si si dnes predstavoval, že ma pritlačíš k tým regálom a rukou mi pôjdeš pod sukňu?“
Zhlboka sa nadýchnem chytím ju za pás a pritiahnem bližšie. Moja dlaň skĺzne nižšie, pevne ju chytím za zadok – presne tak, ako v mojich predstavách.
„Každý raz, keď prejdeš. A tie silónky... chcel by som cítiť, ako sa pod mojimi prstami trhajú, kým ťa budem brať odozadu na palete.“
Ona sa pritlačí celým telom, prsia sa ti vtisnú do hrude, cítiš, ako jej dych zrýchľuje.
„Tak si pospechaj s tou zmenou... lebo ja mám dnes cez prestávku čas a budem ťa čakať v mojom sklade a potrebami. A tam Ti ukážem, ako vyzerám bez toho modrého hadra... a bez silóniek.“
Pomaly sa odtiahne, otočí sa a ide preč – úmyselne krúti zadkom, šuchot nohavíc o silónky mi znie ako najkrajšia hudba v celej fabrike.
Je 6:12,ale už chcem posunúť čas na 10.hodinu – nesmierne sa nemôžem dočkať,lebo viem že budem mať plné ruky práce s ňou 🙂
