Na tú chatu som išiel len kvôli oslave. Hudba, alkohol, ľudia… klasika. Už po pár hodinách mi to liezlo na nervy, tak som vyšiel von na vzduch.
Ticho. Chlad. Úplný opak toho bordelu vo vnútri.
A vtedy som ju uvidel.
Stála opretá o zábradlie, pohár v ruke, kabát rozopnutý. Staršia žena. Sebavedomá. Taký typ, čo keď vojde do miestnosti, všetci si ju všimnú… ale ona si vyberá, koho si všimne ona.
Pozrela sa na mňa.
„Aj ty si si prišiel oddýchnuť od tej cirkusárne?“ povedala s jemným úsmevom.
„Presne tak,“ odpovedal som a postavil sa vedľa nej.
Chvíľu sme len tak stáli. Ale nebolo to trápne. Bolo to… nabité.
Cítil som jej pohľad na sebe. Taký pomalý, hodnotiaci.
„Si mladý,“ povedala potichu. „Ale nevyzeráš, že by si bol nevinný.“
Usmial som sa. „To by si sa čudovala.“
Zasmiala sa. Krátko, ale úprimne. Potom sa ku mne trochu naklonila. Jej vôňa ma trafila rovno do hlavy.
„Vieš… ja sa rada čudujem.“
To už nebola nevinná konverzácia.
Vošli sme späť dnu, ale nie medzi ostatných. Išla rovno po chodbe, akoby to tam poznala. Otvorila dvere do jednej izby.
Zastavila sa vo dverách a pozrela na mňa.
„Ideš, alebo sa bojíš?“
Zabuchla dvere za mnou.
Ticho. Len tlmená hudba z obývačky.
Priblížila sa ku mne úplne bez váhania. Jej ruky si ma pritiahli bližšie. Nebola v tom žiadna neistota… len čistá istota, že vie, čo chce.
A ja som zrazu vedel, že dnes večer nejde o žiadnu náhodu.
Jej pery boli tvrdšie, než som čakal. Žiadne pomalé zoznamovanie. Hneď ma vtiahla do hry, ktorú mala očividne pod kontrolou.
„Nepremýšľaj,“ zašepkala mi do ucha. „Len rob.“
A tak som prestal premýšľať.
Vonku bola zima, ale v tej izbe bolo dusno. Napätie, dotyky, zrýchlený dych… všetko išlo rýchlo, intenzívne, bez brzdy.
A niekde v hlave mi prebehlo, že ju vlastne vôbec nepoznám.
Ale v tej chvíli mi to bolo úplne jedno.
Zatlačila ma na stenu.
Jej ruky už neboli opatrné. Kĺzali po mne, pevne, sebavedomo… akoby si ma chcela „vyskúšať“. Cítil som jej dych na krku, teplý, prerušovaný.
„Páči sa mi, že sa nebojíš,“ zašepkala.
„A ty sa bojíš?“ odvetil som.
Len sa usmiala.
Potom ma chytila za tričko a bez váhania ho začala sťahovať. Nebola v tom žiadna hanblivosť. Skôr hlad… taký ten dospelý, skúsený.
Neostal som jej nič dlžný. Moje ruky prešli po jej bokoch, pod kabát, ktorý jej pomaly skĺzol z ramien na zem. Pod ním mala len jednoduché oblečenie… ale na nej to pôsobilo úplne inak.
Priblížila sa ku mne znova. Tentoraz pomalšie.
Napätie sa dalo krájať.
Každý dotyk bol silnejší než ten predchádzajúci. Žiadne váhanie, žiadne zbytočné slová. Len dych, pohyby a ticho prerušované tlmenou hudbou spoza dverí.
„Vieš, čo sa mi na tom páči?“ povedala potichu.
„Čo?“
„Že zajtra o sebe nebudeme vedieť nič.“
To ma ešte viac vytočilo.
Pritiahol som si ju bližšie. Tentoraz už nejemne. Reagovala okamžite – presne tak, ako som čakal. Drsnejšie, rýchlejšie… akoby sme sa navzájom hecovali.
Posteľ za nami len potvrdila, kam to smeruje.
Padli sme na ňu bez rozmýšľania.
V tej chvíli už nešlo o nič iné, len o tú energiu medzi nami. O tú surovú príťažlivosť, čo vznikne medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa práve stretli… a rozhodnú sa neriešiť následky.
Jej nechty som cítil na chrbte, jej dych pri uchu, jej telo úplne blízko.
A celé to bolo presne také, aké to malo byť.
Rýchle. Intenzívne. Nezabudnuteľné.
Bez mien. Bez sľubov.
Len noc na chate… a niečo, čo sa stane málokedy
