Cesta z Ostravy na Žilinu sa vliekla ako načatá tuba silikónu. Stará dodávka páchla studenou kávou, vyfajčenými cigaretami a prachom z montáže. Jirka, štyridsiatnik so širokými ramenami a dlaňami drsnými od kovu, držal volant s pokojom niekoho, kto už na cestách zažil všetko. Vedľa neho na trojsedačke podriemaval o desať rokov mladší Honza v zaprášených monterkách.
Keď v tiahlych zákrutách nad Svrčinovcom uvideli bielu Octaviu na výstražných, Jirka automaticky stúpil na brzdu. „Hele, Honzo, vstávej. Máme tam trosečníka,“ zamumlal.
Zastavili pár metrov za autom. Len čo Jirka vystúpil, udrela mu do nosa vôňa mokrého lesa a vzápätí niečo, čo do tohto prostredia vôbec nepatrilo, sladká, ťažká vanilka. Pri otvorenej kapote stála žena v tmavom kostýme. V oranžovom svetle smeroviek vyzerala unavene, ale sakramentsky dobre.
„Dobrý večer,“ ozval sa Jirka a utrel si ruku od vazelíny do handry. „Nějaký problém s motorem? Já jsem Jirka a tohle je můj parťák Honza.“
Žena si oboch premerala. Keď videla dvoch chlapov v montérkach, viditeľne sa jej uľavilo. „Dobrý. Beata,“ podala Jirkovi ruku. Mala pevný stisk, hoci dlaň bola jemná ako zamat. „Už som si myslela, že tu skysnem do rána. Niečo tam buchlo a odvtedy to ani neškrtne. Som na ceste zo stretnutia a úplne ma to zradilo.“
„Těší mě, Beato. Podíváme se na to,“ povedal Honza, ktorý sa snažil pôsobiť dôležito, hoci sa mu pohľad stále šmýkal na jej úzky pás a puzdrovú sukňu.
Len čo Jirka strčil hlavu pod kapotu, obloha sa roztrhla. Padla tma a taký lejak, že v sekunde boli všetci traja premočení. Beata vykríkla, keď jej prúd vody okamžite spláchol účes a zmenil bielu blúzku na priesvitný film.
„Tady nic nevykoumáme! Pojďte k nám, než se to přežene!“ zakričal Jirka.
V dodávke boli vpredu tri miesta. Beata sa natlačila do stredu. V malej kabíne bolo zrazu tesno a horúco. Mokrá látka jej košele sa jej prilepila na telo tak dokonale, že Jirka videl každý detail jej čipkovanej podprsenky. Honza cítil na svojom stehne horúce teplo jej nohy.
„Dajte si, Beato,“ podal jej Jirka uterák. „Vzadu na korbě jsou i deky, kdybyste se chtěla víc osušit. Honzo, nečum a podej jí tu druhou.“
„Vďaka, ste hrozne milí,“ vydýchla Beata a začala si uterákom drhnúť mokré vlasy. Pohyby jej tela pritom rozhojdali prsia tak, že Honza musel odvrátiť zrak k oknu, aby nebolo vidieť, ako mu v rozkroku monteriek navrela poriadna hrča. Jirka si to všimol a uškrnul sa.
„Tak co, paní vedoucí? Jak se cítí taková dáma z kanclu v řemeslnické dodávce?“ rypol si Jirka. „S námi je to trochu jiný svět. U nás jsou věci jasně daný. A ženy? Ty jsou u nás zvyklý spíš poslouchat, než šéfovat.“
Beata pomaly prestala s utieraním vlasov. Pozrela sa naňho s iskrou, ktorá neveštila nič dobré pre jeho teóriu. „Poslúchať? Vy si vážne myslíte, Jirko, že stačí mať v ruke kľúč trinástku a každá žena pred vami skloní hlavu?“
„Vsadil bych se, že zrovna vy byste věděla, co s ním dělat,“ odpovedal drsne.
Vyzývavo sa usmiala. „Viete čo? Skúsme, kto tu bude naozaj poslúchať.“ Pomaly skĺzla rukou na jeho stehno a s úplným pokojom mu rozopla zips na monterkách. Honza vedľa nich ani nedýchal. Keď sa ju pokúsil chytiť za rameno, Beata ho zastavila prísnym pohľadom.
„Ty sa pozeraj, mladý,“ povedala prísne. „To je tvoja úloha. Seď a dívaj sa, ako to robia dámy zo Slovenska. A ruky nechaj na stehnách, kým ti nedovolím niečo iné.“
Jirka len tlmene zavrčal, keď sa k nemu sklonila. V kabíne bolo zrazu tak málo kyslíka, že sa sklá okamžite zahmlili. Beata pracovala s istotou ženy, ktorá presne vie, ako zlomiť mužskú pýchu. Jirka tlmene zastonal a zaklonil hlavu.
„No doprdele, Beato... vy jste fakt živel,“ vydýchol Jirka, keď sa po chvíli vystrela a víťazoslávne sa naňho pozrela.
„Ešte stále máte pocit, že viem iba poslúchať? Vpredu je to fajn, ale začína ma z toho bolieť chrbát.“ Kývla hlavou k plechovej stene. „Choďte dozadu. Rozprestrite tam tie deky. Chcem vidieť, či ste v tíme rovnako dobrí, ako keď montujete tie svoje vecičky.“
V zadnom priestore dodávky bolo šero, páchlo to tam drevom a naftou. Beata si kľakla na deky medzi debny s náradím. Jej pokožka v pološere svietila ako maják. Už nebola pani obchodníčka, stála tam len v rozopnutej blúzke a čiernej čipke.
Jirka k nej pristúpil ako prvý. Jeho drsné dlane sa stretli s jej bokmi. Ten kontrast bol elektrický, mozoľnatá koža proti jej zamatu. Beata zaklonila hlavu a rukami sa zaprela o oceľovú debnu. Jirka do nej vnikal s dravosťou chlapa, ktorý práve našiel cieľ svojej cesty.
„Ty taky, mladý,“ vydýchol Jirka. „Nenech ji vydechnout.“
Honza sa k nej pritisol spredu. Beata ho schmatla za vlasy a pritiahla si ho k sebe. Jej bozky boli hladné a divoké. Vždy, keď sa vonku zablyslo, na plechových stenách dodávky sa na zlomok sekundy objavili ich prepletené tiene, vyzerali ako divoké, dýchajúce súsošie z mäsa a kovu. Celá dodávka sa otriasala v rytme búrky a Beata, v poslednom kŕči uvoľnenia, zaryla nechty hlboko do chlapských ramien.
Keď o pol hodiny neskôr dážď ustal, Beata stála pri svojej Octavii, opäť elegantná, až na jeden chýbajúci gombík na blúzke.
„Dobrú prácu ste odviedli, majstri,“ povedala so svojím spevavým prízvukom. „Fakt... najlepší kšeft, aký som kedy mala.“
Jirka si utrel ruky do špinavej handry. Ešte stále na nich cítil tú vanilku.
„Do prdele, Jirko...“ vydýchol Honza.
„Jo, Honzo. Ty vole,“ uzavrel to Jirka. Obaja vedeli, že na tento Svrčinovec v živote nezabudnú.
