👉 „V cudzích rukách“ 👈
Zuzana ležala v hotelovej izbe, rozložená na posteli ako niečo, čo tam po noci zostalo.
Bolo ráno. Svetlo sa tlačilo cez závesy, ale dnu sa dostávalo len mdlé, unavené.
Keď sa zobudila, cítila únavu, ktorá nebola len v tele. Bola aj niekde hlbšie — v hlave, v myšlienkach, v tichu medzi nimi.
Z vedľajšej kúpeľne bolo počuť sprchu.
Viktor bol vo vnútri.
Ležala nehybne, hľadela do stropu a v duchu si premietala film posledných hodín.
Obrazy z vily sa jej vracali v zábleskoch, surové a chaotické.
Videla Melani s jej nacvičeným úsmevom, chladnú a dokonalú
Brendu, a potom Viky... Viky, ktorej prázdny pohľad ju bude strašiť ešte dlho.
Bola to zábava pre iných, pre nich to bol boj o prežitie v pozlátenej klietke.
Potom sa jej myšlienky stočili k nemu.
K Viktorovi.
Spomenula si na moment, keď vošli do tejto izby. Nebolo v tom už žiadne divadlo pre divákov, žiadna potreba niečo predstierať.
Vyzliekal ju pomaly, akoby odbaľoval vzácny dar, no s majetníckou istotou, ktorá jej brala dych.
To, čo nasledovalo, nebol len sex spoločníčky s klientom. Bolo to milovanie, ktoré hraničilo s posadnutosťou.
Vystriedali všetky polohy, akoby sa jeden druhého nevedeli nasýtiť. Cítila jeho ústa na svojej koži, jeho jazyk, ktorým ju privádzal do šialenstva, až kým sa nekontrolovane nechvela pod jeho dotykmi.
A potom ten moment, keď sa na neho pozrela a obaja vedeli, že pravidlá sa zmenili.
Vnikol do nej bez ochrany. Tentoraz tam nebola žiadna latexová stena, žiadny odstup.
Cítila jeho teplo, jeho pulzovanie hlboko v sebe. Chcela to tak. V tej chvíli túžila po tom, aby medzi nimi nezostalo nič, čo by ich delilo.
Chcela cítiť všetko – jeho silu aj jeho risk.
Áno, chcela to. Ale teraz, v chladnom rannom svetle, si kládla otázku, či tým neodovzdala Viktorovi posledný kúsok svojej slobody.
Zuzana si pritisla vankúš k hrudi a snažila sa upokojiť splašený tep.
To meno.
To prekliate meno, ktoré Viktor v noci vyslovil s takou samozrejmosťou, akoby mu patrilo odjakživa.
Odkiaľ to vie?
V hlave jej začali naskakovať možnosti, jedna za druhou.
Preriekla sa ona sama?
Možno v momente, keď sa hranica medzi rolou a realitou na chvíľu rozmazala a jej telo urobilo niečo, čo myslela, že má pod kontrolou.
Alebo Žralok.
Ten, čo nevidí ľudí, len čísla a príležitosti.
Možno jej meno už dávno nepatrí len jej.
Eva.
Tá, ktorá ju do tohto sveta priviedla.
Tá, ktorá poznala viac, než bolo príjemné si pripustiť.
A potom tá najhoršia možnosť.
Niekto ju spoznal. Nie ako Luciu. Ale ako Zuzanu. A to už nebola chyba. To bol problém.
A nakoniec Viktor. Jeho pohľad. Jeho istota. To neznelo ako omyl.
Voda v kúpeľni náhle utíchla. Zuzana zadržala dych. Ticho sa zmenilo. Niečo sa skončilo.
Šum vody definitívne ustal.
Ticho, ktoré nasledovalo, bolo také husté, až mala Zuzana pocit, že ju dusí.
O chvíľu sa dvere na kúpeľni otvorili a vyvalil sa z nich oblak pary.
Viktor vyšiel von s bielym uterákom omotaným okolo pása.
Kvapky vody mu ešte stále stekali po hrudi, no jeho tvár bola nečitateľná, zbavená všetkej nočnej vášne. Bez toho, aby sa na ňu pozrel, podišiel k hotelovému telefónu.
Krátko, stroho objednal raňajky na izbu pre dvoch. Žiadne otázky, čo by si priala. Rozhodol za oboch.
Potom podišiel k svojmu koženému kufríku, ktorý včera večer položil na komodu.
Kovové zámky cvakli v tichu ostro. Príliš hlasno na takú malú izbu.
Viktor ho otvoril a po chvíli z neho vytiahol jediný list papiera formátu A4.
Zuzana sledovala každý jeho pohyb. Cítila sa taká zraniteľná, nahá pod perinou, zatiaľ čo on, hoci len v uteráku, vyžaroval drvivú autoritu.
Viktor si sadol do kresla oproti posteli, papier si položil na stehno a pokojne,meravým pohľadom sa na ňu zadíval.
Druhou rukou naznačil jasné gesto – poklepal na okraj postele pred sebou.
„Sadni si,“ povedal tónom, ktorý nepripúšťal diskusiu.
Zuzana sa pomaly posadila, pridržiavajúc si plachtu pri hrudi.
Srdce jej tĺklo až v krku. Pohľad jej neustále skĺzaval k tomu papieru.
Vedela, že to nie je jedálny lístok ani náhodný dokument.
Bolo to niečo, čo malo definitívne zbúrať hradbu medzi Luciou a Zuzanou.
Viktor si papier zbežne prezrel, akoby ho už dávno poznal naspamäť. Potom ho pomaly otočil smerom k nej.
„Tak, Zuzana…“
Vyslovil to meno pokojne. Bez dôrazu. O to presnejšie dopadlo.
„Toto sa mi dostalo do rúk predvčerom. Hneď po našom prvom stretnutí.“
Krátka pauza.
„Vieš, čo to je?“
Zuzana len neschopne pokrútila hlavou. Jazyk mala prilepený na podnebie. V ušiach jej hučalo tak silno, že sotva počula vlastný dych.
„Pred dvoma týždňami si si podala žiadosť o prácu v mojej firme,“ pokračoval vecne. „A toto je životopis istej Zuzany Urbanovej.“
Pozrel späť na papier.
„Ekonomické vzdelanie… štyri roky praxe ako logistická administrátorka… fakturantka…“
Každé slovo bolo presné. Odmerané.
Potom sa na chvíľu odmlčal.
Zdvihol pohľad.
„Vydatá.“
Pauza.
„Dve deti.“
Ticho v izbe zhustlo.
„A tu je aj fotka.“
Prstom sa dotkol okraja papiera.
„Si na nej pekná,“ povedal pokojne. „Taká… seriózna.“
Krátky pohľad na ňu.
„Úplne iná žena než tá, ktorá včera v noci zvládla striptíz pred plnou miestnosťou.“
Zuzana na Viktora len meravo pozerala.
Chcela niečo povedať.
Otvorila ústa—
Viktor zdvihol ruku.
„Nič nehovor.“
Ticho.
„Pár vecí som si zistil,“ pokračoval pokojne. „Pár vecí som si domyslel.“
Krátko pokrčil plecami, akoby išlo o banalitu.
„Viem o byte.“
Pohľad jej na sekundu uhol.
„Som spoluvlastník realitky, cez ktorú ho predávate.“
Malá pauza.
„Ak sa to tak vôbec dá nazvať.“
Na perách sa mu mihol náznak úsmevu.
Nie pobavený.
Skôr… presný.
Chvíľu mlčal.
Len ju sledoval.
Zuzana mu pohľad opätovala.
Bez výrazu.
Bez pohybu.
A čakala, čo ešte príde.
„Moja terajšia asistentka odchádza budúci rok do penzie,“ pokračoval Viktor, akoby hovoril o niečom úplne bežnom.
„Je to moja pravá ruka.“
Krátka pauza.
„A ja za ňu hľadám náhradu.“
Zuzane vyschlo v hrdle.
Tá veta tam visela. Príliš ťažká na to, aby ju len tak prehliadla.
Viktor sa pomaly postavil. Uterák nechal skĺznuť a bez najmenšieho zaváhania sa začal obliekať.
Pokojne. Presne.
Akoby tá noc už nemala žiadnu váhu.
„Tak čo s tým spravíme?“ spýtal sa, kým si zapínal gombíky na košeli. Pozrel na ňu.
„Myslím… my dvaja.“
Zuzana ho sledovala.
Papier na posteli. Jeho hlas. Ten pokoj.
Všetko do seba zapadalo príliš dobre.
Vedela, že to nie je otázka.
Ani ponuka.
Krátke, rytmické zaklopanie prerušilo ticho.
Viktor len nepatrne kývol smerom k dverám.
Dnu vošiel čašník v bielom saku, tlačiac vozík s raňajkami. Bez slova začal prestierať na malý stôl pri okne.
Porcelán jemne cinkal. Príbory sa dotýkali tanierov.
Zvuky, ktoré tam nepatrili.
Na stole sa objavili vajíčka, šunka, syry, čerstvé pečivo. Vôňa kávy sa rýchlo rozliala po izbe.
Zuzana sedela na posteli, schovaná pod plachtou.
Len sa dívala.
Na neho. Na ten stôl. Na to ráno, ktoré vyzeralo… normálne.
Keď čašník skončil, Viktor mu bez slova vtisol peniaze do ruky.
Dvere sa zavreli.
Ticho sa vrátilo.
Tentoraz voňalo po káve.
Viktor si nesadol.
Namiesto toho siahol do saka a vytiahol malý, tvrdý papier.
Vizitku.
Podišiel k nej a podal jej ju.
„V utorok o desiatej máš termín na pohovor,“ povedal pokojne. „Adresa je tam. Buď načas.“
Zuzana si ju vzala.
Na okamih sa ich prsty dotkli.
On už bol myšlienkami inde.
Na sekundu sa mu na perách objavil náznak úsmevu.
Potom sa otočil k stolu.
Keď Zuzana o pol jedenástej dopoludnia odomkla dvere bytu, privítalo ju ticho.
Ťažké.
Nepríjemné.
Milan ani deti neboli doma. Na chvíľu zostala stáť vo dverách. Netušila, kde sú.
Zatvorila za sebou a pomaly sa oprela o stenu.
Cítila sa ako po havárii. Telo ju bolelo. Hlava bola plná jediného obrazu — Viktorovej vizitky.
V kúpeľni zo seba zmývala noc.
Vôňu tabaku.
Hotelové mydlo.
Jeho dotyky. Horúca voda jej stekala po chrbte. Úzkosť zostala.
Keď vyšla von, hodila na seba župan a bez rozmýšľania padla na posteľ.
Spánok prišiel okamžite.
Tvrdý.
Bez snov.
Keď otvorila oči, v izbe už vládlo šero.
Pol siedmej.
Byt bol stále prázdny. Žiadne hračky. Žiadna televízia. Žiadny hlas. Len ticho. Siahla po mobile. Jedna správa.
„Zastav sa v kancelárii. Čakám ťa Žralok.“
Prečítala ju raz.
Potom ešte raz.
To stačilo.
Lucia zostala v kufri v hoteli.
Zuzana si obliekla džínsy a jednoduchý sivý sveter. Vlasy stiahla do gumičky. V zrkadle na ňu pozerala unavená žena.
Nie tá z vily.
Keď Zuzana vošla do klubu, hluk ju udrel do tváre. Hudba. Smiech. Vôňa lacného parfumu zmiešaná s drahým alkoholom.
Všetko pulzovalo, akoby sa noc predtým nikdy nestala.
Pri bare uvidela Viky. Opierala sa o vysokú stoličku, telo mala oblečené len do červenej.
Jemná podprsenka s podväzkami, tenké punčochy napnuté na nohách, ktoré končili vysoko pod bokmi.
Červená na červenej.
Nič neskrývala.
Len zvýrazňovala.
Smiala sa na niečom, čo jej šepkal starší muž do ucha.
Hlasno.
Bezstarostne. Až príliš. Ich pohľady sa stretli. Len na sekundu. Úsmev z jej tváre zmizol. Rýchlo. Presne. Zostalo niečo iné. Unavené. Tiché. Skutočné. Viky nepatrne prikývla. Jemný úsmev. Nie pre klienta. Pre ňu.
Pre niekoho, kto to pozná.
Potom sa otočila späť.
A maska bola späť na mieste.
Zuzana sa nezastavila.
Vyšla po schodoch na poschodie, kde bol hluk tlmenejší.
Známe miesto. Známy pach. Známe ticho medzi stenami.
Pred dverami kancelárie sa zastavila.
Len na chvíľu. Ruky sa jej mierne triasli. Stisla ich.
Upravila si sveter, akoby to niečo znamenalo. Potom zaklopala. Krátko. Rázne. Dvere sa otvorili skôr, než stihla zaklopať druhýkrát.
„Poď.“
Vošla.
Žralok sedel za stolom, pokojný, upravený, akoby sa nič na svete nemenilo.
Zavrela za sebou.
Ticho kliklo.
„Zuzana,“ povedal bez emócie.
„Sadni si.“
Tak, Zuzana…“
Ani sa na ňu poriadne nepozrel.
„Včerajšok ste zvládli dobre.“
Krátka pauza.
„Hostia sú spokojní.“
Otvoril zošit. Prelistoval pár strán. Zastal.
„Striptíz a zábava… dvanásťsto.“
Prstom prešiel nižšie.
„Viktor. Celá noc… ďalších dvanásťsto.“
Zdvihol pohľad.
„Dvetisícštyristo.“
Zaklapol zošit.
„Mínus tridsať percent.“
Krátke ticho.
„Tisícšesťsto osemdesiat.“
Jemne sa uškrnul.
„Zaokrúhlime to.“
Otvoril zásuvku. Vytiahol hrubý zväzok bankoviek.
Gumička praskla.
Začal počítať.
Pomaly.
Presne.
„Tisícsedemsto.“
Každá bankovka ticho šuchla o druhú. V miestnosti to znelo hlasnejšie, než by malo.
Zuzana mlčala.
Pozerala na tie peniaze. Nie ako na odmenu.
Skôr… ako na dôkaz.
„Tak… prvý týždeň máš za sebou.“
Krátko si ju premeral.
„Myslím, že môžeš byť spokojná.“
Nečakal na reakciu.
„Ja som.“
„Mimochodom…“
Pohľad mu skĺzol po jej oblečení.
„Ten dnešný outfit sa mi páči.“
Jemný úsmev.
„Si taká… skutočnejšia.“
Zatvoril zošit a pomaly sa postavil.
K nej.
Zastal tesne pred ňou.
Príliš blízko na náhodu.
Pozrel sa na ňu zhora.
Rozopol si zips, vytiahol svojho veľkého, hrubého vtáka a otrčil jej ho priamo pred tvár.
„Tak ukáž, čo všetko si sa za ten týždeň naučila,“ povedal chladným, rozkazovačným tónom.
Zuzana sa na neho prekvapene pozrela. Toto nečakala.
Na okamih v nej niečo zaváhalo.
Potom si to uvedomila.
Na výber nemala.
Pomaly zospodu uchopila jeho naliate semenníky a do dlane vzala jeho úd, ktorý začala dráždiť. Robila to sústredene, akoby sa snažila v tej činnosti stratiť, kým on nad ňou víťazoslávne stál.
Keď priložila pery na jeho žaluď, Žralok sa len uškrnul tým svojím víťazoslávnym úsmevom. Vedel, že ju má presne tam, kde ju chcel mať.
Omotal si jej blonďavý cop okolo päste a nekompromisne ho do nej vtlačil. Jeho semenníky narazili až na jej bradu a Žralok si s pôžitkom vychutnával jej bezmocnosť v tomto zovretí.
S každým jeho prudším pohybom sa z jej hrdla drali len pridusené vzlyky. Bojovala o vzduch a dýchala len nosom, zatiaľ čo on diktoval tempo. Chvíľami ho takmer úplne vytiahol, aby ho v ďalšom momente ešte tvrdšie vrazil späť.
Keď sa s ňou takto dostatočne pohral, vytiahol ho a jedným prudkým pohybom jej pretiahol sveter cez hlavu. Odhodil ho kamsi do neznáma, schmatol ju pod pazuchy a posadil si ju priamo pred seba na stôl.
Nedal jej čas na vydýchnutie. Jedným trhnutím ju zbavil podprsenky – bolo to také rýchle a drsné, až to v tichu miestnosti silno „zazipsovalo“. Jej obnažené prsia sa v tom momente zmyselne rozhojdali.
Žralok jej prsia dychtivo schmatol do dlaní a silno ich stlačil. Zuzana bolestivo zajojkla, no on ich vzápätí pustil a udrel po nich dlaňou, akoby im dával facku. Jej prsia sa pod tým prudkým úderom divoko rozhojdali.
V miestnosti to len zašuchotalo, keď ju zbavil posledných kusov oblečenia. Zuzana nestihla ani zareagovať, keď jej roztiahol nohy a tvrdým, presným pohybom do nej vrazil. Celý stôl sa pod tým nárazom zatriasol.
Keď prenikol do jej vlhkej pošvy, Zuzana silno vykríkla. Žralok ešte trikrát prudko prirazil, potom jej rukou surovo zakryl ústa a do ucha jej zavrčal:
„Takto to máš rada, však?“
Pokračoval vo svojom šialenom tempe, až kým sa celé jej telo neroztriaslo v neočakávanom, prekvapujúcom orgazme. Bol to zradný pocit, ktorý ju úplne ovládol napriek všetkému, čo sa v tej miestnosti dialo.
Keď ho s mľaskotom vytiahol z jej pošvy, na zem dopadlo pár kvapiek jej šťavy. Bez slova ju otočil zadkom k sebe a rýchlym pohybom vytiahol zo šuplíka lubrikant. V miestnosti zavládlo napäté ticho, ktoré prerušilo len cvaknutie otváraného uzáveru.
Cítila len prúd chladnej tekutiny na svojej koži a vzápätí jeho silné dlane, ktoré ju roztierali. Potom sa tlak zmenil – jeho prsty sa začali isto a rytmicky pohybovať v jej análi.
Zuzana len kŕčovito zovrela okraj stola a len ticho sledovala jeho ruku vracajúcu sa zo šuplíka so strieborným análnym kolíkom. Skôr než stihla čokoľvek namietnuť, pocítila, ako ho strčil presne na miesto. Chladivý kov ju v sekunde vyplnil a Žralok sa s uspokojením díval na svoje dielo.
Jeho penis opäť nekompromisne zaplnil jej vnútro. Surovo prirážal, zatiaľ čo sa zvuk ich tiel narážajúcich o seba miešal s jej vzlykmi. Celé jej telo bolo v jednom ohni a triaslo sa pod návalom rozkoše, až kým ju Žralok posledným silným prírazom a prudkým výkrikom celé jej vnútro zalial horúcim semenom.
Potom, čo skončil, si upravil oblečenie a bez náhlenia si sadol späť, akoby sa nič mimoriadne nestalo. Miestnosťou sa začala šíriť vôňa tabaku, keď si s pokojom potiahol z cigarety.
Zuzana sa pred ním ticho obliekala.
Bez slov. Bez pohľadu.
Keď pred neho na stôl položila použitý kolík, Žralok sa len uškrnul tým svojím známym, sebavedomým úsmevom.
„V stredu o šiestej.“
Nepýtal sa.
Len to oznámil.
Zuzana prikývla.
Vzala peniaze zo stola.
A odišla.
Bez pozdravu.
Dvere sa za ňou potichu zavreli.
A tentoraz jej už bolo jasné, že z tohto sa len tak neodchádza.
