👉Niektoré dohody sa nepodpisujú perom👈
Keď sa vracala domov, to, čoho sa bála, sa potvrdilo skôr, než vložila kľúč do zámky.
Pred dverami chýbal ten známy chaos.
Malé zablatené tenisky. Dcérine sandále s roztrhnutým remienkom.
Nič z toho tam nebolo.
Rohožka bola čistá.
Prázdna.
Odomkla.
Ticho, ktoré ju privítalo, nebolo tým tichom, keď deti spia.
Bolo… iné.
Ťažšie.
V predsieni jej pohľad okamžite padol na vešiak.
Milanov kabát tam nebol.
Zmizla aj detská bunda.
Zuzana vošla hlbšie do bytu.
Nohy mala zrazu ťažké.
Ako keby nešli tam, kam chcela.
Vošla do kuchyne.
Nerozsvietila.
Tma jej teraz vyhovovala viac než svetlo.
Stála tam chvíľu bez pohybu.
V džínsoch a svetri, pod ktorým ju ešte stále pálila koža od Žralokových úderov.
Nohavičky malá vlhké od jeho semena.
V kabelke mala tisícsedemsto eur.
Ťažili ju viac než mali.
Sadla si.
Pomaly.
Stolička pod ňou ticho zavŕzgala.
Pozerala do tmy.
Na miesto, kde ešte ráno niekto sedel.
Teraz tu bola len ona.
Vizitka muža, ktorý ju chcel vlastniť.
Peniaze od muža, ktorý ju ponížil.
A prázdne miesto po tom, pre ktorého to celé začalo.
Zuzana držala mobil v trasúcich sa rukách. Displej jej osvetľoval tvár, v šere prázdneho bytu pôsobila bledo.
Palcom prechádzala zoznam hovorov, kým nenašla to meno.
Milan.
Vytočila ho.
Priložila si telefón k uchu.
Zvonenie.
Raz.
Dvakrát.
Tretíkrát.
Nič.
Hovor sa prerušil.
„Prosím… zdvihni,“ zašepkala.
Skúsila to znova.
Tentoraz nechala zvoniť dlhšie.
Až príliš dlho.
Odkazová schránka.
Ticho.
Zadržala dych.
Milan telefón takto nenechával.
Nikdy.
Prsty jej skĺzli na displej.
Písala rýchlo.
Zle.
Mazala.
Znova.
Nakoniec správu len odoslala.
Milan, prosím ťa… zdvihni. Potrebujem ťa.
Mobil jej v dlani krátko zavibroval.
Zuzana ho odomkla tak rýchlo, až jej takmer vypadol.
Som v byte.
Keď sa chceš porozprávať, príď.
Deti spia.
Hľadela na tie strohé vety.
Žiadne zlato.
Žiadne kde si bola.
Len suché konštatovanie.
Kde inde… prebehlo jej hlavou trpko.
Ten byt bol posledné miesto, kam by Milan išiel.
Posledné miesto, ktoré ešte považoval za svoje.
Nezdržiavala sa.
Peniaze od Žraloka, stále stiahnuté gumičkou, hodila hlboko do kabelky pod Viktorovu vizitku.
Tie isté peniaze jej teraz zaplatili taxi.
Cesta trvala pár minút.
Pre ňu oveľa dlhšie.
Pozerala z okna na nočné mesto a v odraze skla videla tvár, ktorú už začínala spoznávať menej a menej.
Keď taxík zastal pred bytovkou, vystúpila bez slova.
Schody vybehla rýchlo.
Takmer automaticky.
Pred dverami bytu zastala.
Zvnútra nebolo počuť nič.
Žiadny televízor.
Žiadne deti.
Len ticho.
Ťažké.
Nepríjemné.
Zdvihla ruku.
A zaklopala.
Milan otvoril dvere.
Vyzeral unavene.
Staršie než ešte pred pár dňami.
Oči mal červené a pod nimi tmavé kruhy, akoby sa celé hodiny len díval do steny.
Bez slova sa otočil a vošiel do obývačky.
Zuzana išla za ním.
Ticho bytu bolo ťažké.
„Milan, prečo toto?“ vyšlo z nej skôr, než si to stihla premyslieť. „Prečo si odišiel?“
Milan si pomaly sadol na gauč.
„Prepáč,“ povedal ticho. „Ale dala si mi na výber?“
Zuzanu to zabolelo viac, než čakala.
„A ja mám na výber?“ zvýšila hlas.
Ruka jej okamžite skĺzla ku kabelke.
Vytiahla zväzok bankoviek a hodila ho na stôl.
Gumička praskla.
Bankovky sa rozsypali po dreve.
„Myslíš si, že ma toto baví?“ povedala trasľavo. „Že je to pre mňa nejaká hra?“
Milan pozeral na peniaze, akoby boli niekoho cudzie.
Potom prudko vstal.
„Tak mu dajme ten posratý byt!“ vybuchol. „Nech si ho nechá!“
,,Ja nechcem aby si robila kurvu!’’
Ticho po jeho kriku bolo ešte horšie.
Zuzana tam len stála.
Pozerala na neho.
Na tie peniaze.
Na byt, kvôli ktorému sa postupne prestávali spoznávať.
A prvýkrát mala pocit, že Milan už nebojuje o byt.
Ale o to, čo z nich ešte zostalo.
„Máš pravdu,“ povedala ticho.
Pozrela mu do očí.
„Prepíš zajtra ten byt na Žraloka,“ povedala unavene. „Ja už tam nepôjdem.“
Na chvíľu sklopila oči.
„Vyrovnaj s ním všetko.“
Ticho prehltla.
„Ja ho už nechcem nikdy stretnúť.“
V izbe zostalo ticho.
Tentoraz iné.
Unavené.
„V utorok mám pohovor v jednej logistickej firme,“ povedala po chvíli. „Vyzerá to… celkom sľubne.“
Milan sa prvýkrát slabo usmial.
Skôr unavene než šťastne.
„Mne sa dnes ozvali starí známi,“ povedal. „Dlžia mi ešte peniaze za jednu robotu. Chcú, aby som ju dokončil.“
Pozrel na ňu.
„Od stredy robím na jednom byte.“
Zuzana pomaly prikývla.
Pohľad jej skĺzol na rozhádzané bankovky na stole.
„Tie peniaze použi na opravu auta,“ povedala tichšie.
Tentoraz sa usmiala aj ona.
Len jemne.
Opatrne.
Akoby sa bála, že aj ten malý kúsok pokoja sa môže každú chvíľu rozpadnúť.
V utorok ráno stála Zuzana pred zrkadlom a dlho sa na seba pozerala.
Dnes to nemala byť Lucia.
Dnes musela byť Zuzana Urbanová.
Žena s ekonomickým vzdelaním, praxou a životopisom, ktorý ešte stále pôsobil normálne.
Vyberala medzi tým, čo jej po dvoch pôrodoch ešte sedelo, a tým, v čom sa cítila aspoň trochu sebavedomo.
Nakoniec zvíťazil kompromis.
Biela blúzka.
Čierne nohavice s vysokým pásom.
Jednoduché tmavé sako.
Dosť elegantné na pohovor.
Dosť nenápadné na to, aby sa za ním mohla schovať.
Vlasy si stiahla do pevného copu, hoci pár blond prameňov jej aj tak neustále padalo do tváre.
Make-up bol jemný.
Takmer neviditeľný.
Tesne pred desiatou zastalo pred centrálou Viktorovej firmy staré svetlomodré Citroën Berlingo.
Milan ho očividne naozaj opravil.
V aute ešte stále bolo cítiť motorový olej a staré handry.
Svetlo, ktoré Milanovi rozbil Rudo, už bolo opravené.
Zuzana sa na chvíľu zadívala cez čelné sklo.
Keby sa tak jednoducho dali opraviť aj ostatné veci.
„Zvládneš to,“ povedal a stisol jej ruku. „Si šikovná, Zuzi. Budú radi, že ťa majú.“
Zuzanu pri tých slovách pichlo pri srdci.
Milan netušil, kto ju tam v skutočnosti pozval.
„Ďakujem,“ usmiala sa slabo.
Pobozkala ho na líce a vystúpila.
Keď Berlingo odišlo, zostala chvíľu stáť pred preskleným vchodom modernej budovy.
V kabelke ju tlačila Viktorova vizitka.
Zhlboka sa nadýchla.
A vykročila dovnútra.
Keď vošla dnu, z recepcie ju odviedli do malej kancelárie vedľa riaditeľovej sekretariátu.
Vo vzduchu sa miešala vôňa kávy a starého papiera.
Na parapete stála vyblednutá orchidea, ktorá prežila viac vedení firmy než väčšina zamestnancov.
„Sadnite si,“ usmiala sa personalistka.
Druhá žena sedela pri stole mlčky. Mohla mať okolo šesťdesiatky. Krátke vlasy, okuliare na retiazke a ten typ pokojného pohľadu, ktorý vzniká po rokoch riešenia cudzích problémov.
„Toto je pani Kováčová,“ predstavila ju personalistka.
„Asistentka pána riaditeľa.“
Žena jemne prikývla.
„Zatiaľ ešte,“ povedala sucho.
„Potom už, našťastie, dôchodkyňa.“
Zuzana sa pousmiala nervóznejšie, než chcela.
Personalistka otvorila jej životopis.
„Vidím, že ste pred materskou pracovali ako fakturantka.“
„Áno.“
„A prečo chcete práve túto pozíciu?“
To bola tá otázka.
Nie preto, že by bola ťažká.
Ale preto, že pravdivé odpovede sa na pohovoroch nahlas nehovoria.
Pretože potrebujem normálnu prácu.
Pretože potrebujem peniaze.
Pretože sa chcem znovu normálne nadýchnuť.
Pretože nechcem byť prostitútkou.
Pretože už nechcem byť niekým, kým nie som.
Pretože ma sem zavolal Viktor.
Namiesto toho povedala:
„Vyhovuje mi kombinácia administratívy, organizácie a komunikácie.“
Pani Kováčová si ju chvíľu mlčky prezerala.
„Budete organizovať diár, pripravovať podklady, objednávať veci okolo firmy… a občas hasiť chaos,“ povedala.
„Riaditeľ nerád mešká. A ešte radšej mení plány.“
Tentoraz sa Zuzana usmiala úprimne.
„Takže klasická kancelária.“
Prvýkrát sa pousmiala aj staršia žena.
Len veľmi jemne.
Personalistka si spravila poznámku.
„Pracovali ste v Exceli?“
„Denne.“
„Kontingenčné tabuľky?“
„Základy áno.“
„A systémy? SAP? Omega?“
„Robila som v Omege. SAP iba okrajovo.“
Personalistka prikývla.
„Momentálne ešte fungujeme na Omege, ale postupne prechádzame na SAP.“
Pani Kováčová potichu prevrátila oči.
„Čiže pol roka nebude fungovať nič,“ zamrmlala.
V kancelárii sa objavil prvý skutočne ľudský moment.
Aj Zuzana sa zasmiala.
Napätie trochu povolilo.
Personalistka zaklapla životopis.
„A predstava o plate?“
Zuzana na chvíľu zaváhala.
„Pred materskou som mala približne trinásťsto v hrubom.“
Personalistka si vymenila pohľad s pani Kováčovou.
„Tu počítame nástup okolo šestnásťsto brutto.“
Zuzana pomaly prikývla, akoby nad tým pokojne premýšľala.
V skutočnosti už automaticky počítala.
Hypotéka.
Škôlka.
Benzín.
Elektrina.
A potom tá zvláštna dospelá matematika, ktorú sa človek naučí až časom — koľko z výplaty vlastne nikdy neuvidí.
Šestnásťsto brutto.
Niečo cez dvanásťsto čistého.
Nebolo to veľa.
V hlave jej to prebehlo rýchlo, takmer automaticky.
U Žraloka to mala za jeden deň. Tu za celý mesiac.
A predsa… po všetkom, čím prešla, to znelo ako návrat do života.
Pani Kováčová sa oprela v kresle a pozrela na ňu ponad okuliare.
„Nikto tu nezostáva kvôli platu,“ povedala pokojne.
„Len si na ten chaos časom zvyknete.“
A prvýkrát od chvíle, čo sem vošla, mala Zuzana pocit, že by to možno naozaj mohla zvládnuť.
„Dobre, to by bolo z našej strany zatiaľ všetko,“ povedala personalistka a zatvorila životopis.
„Ešte s vami chce hovoriť pán riaditeľ.“
Pani Kováčová sa pomaly postavila.
„Ohlásim vás.“
Zuzana prikývla.
Až vtedy si uvedomila, že sa jej roztriasli ruky.
„Pán riaditeľ vás očakáva, pani Urbanová.“
Pani Kováčová rukou naznačila smer k dverám na konci chodby.
Zuzana sa pomaly postavila.
Každý krok k tým dverám jej bol nepríjemne povedomý.
Ten pocit už poznala.
Takto nejako sa cítila aj v klube, keď prvýkrát kráčala s klientom na izbu.
Ticho.
Napätie.
A vedomie, že po otvorení dverí už nič nebude úplne rovnaké.
Srdce jej bilo tak silno, až mala pocit, že ho musí počuť celá kancelária.
A za tými dverami sedel Viktor.
Muž, ktorý si ju kúpil na noc.
A muž, ktorý jej teraz mal podať ruku ako budúci šéf.
Zuzana jemne zaklopala na masívne drevené dvere.
Keď sa nikto neozval, srdce jej na chvíľu vynechalo úder. Už sa chcela otočiť, keď sa dvere náhle otvorili.
Stál v nich Viktor.
Pôsobil úplne inak než v hoteli.
Čierne sako.
Bezchybne uviazaná kravata.
Vážna tvár človeka, ktorý je zvyknutý, že ostatní čakajú na jeho rozhodnutia.
„Dobrý deň,“ pozdravila ticho.
Viktor neodpovedal.
Ani sa jej nepozrel do očí.
Len krátkym gestom ruky naznačil smer ku stoličke oproti veľkému stolu z tmavého dreva.
Zuzana vykročila dovnútra.
Keď okolo neho prechádzala, cítila na sebe jeho pohľad.
Pomalý.
Dôverne známy.
Sadla si.
Viktor si pomaly vyzliekol sako, prehodil ho cez operadlo kresla a až potom sa posadil oproti nej.
Na chvíľu medzi nimi zostalo ticho.
Potom sa konečne usmial.
„Tak vitaj.“
Zuzana mlčala.
Pozdrav už zaznel pri dverách.
„Takže k veci,“ pokračoval Viktor sa pohodlne sa oprel.
„O práci asistentky ti asi nemusím hovoriť veľa.“
Krátko pokrčil plecami.
„To, že ju zvládneš, ma vôbec neznepokojuje.“
Na sekundu sklopil pohľad k diári na stole.
„Kováčová odchádza až o desať mesiacov. Na zaučenie máš času dosť.“
Potom sa znovu pozrel na ňu.
Priamo.
Viktor sa naklonil ešte o trochu bližšie.
Vôňa jeho kolínskej a ticho luxusnej kancelárie vytvárali zvláštny pocit pokoja. A práve preto to bolo nepríjemné.
„Ale ja ti ponúkam niečo iné,“ povedal tichšie.
Krátka pauza.
„A myslím, že veľmi dobre vieš čo.“
Potom len mlčal.
Pozeral na ňu.
Pokojne.
Trpezlivo.
Akoby presne vedel, že skôr či neskôr sklopí oči prvá.
Zuzana mu pohľad chvíľu opätovala.
Hľadala v ňom aspoň náznak pochybností. Niečo ľudské.
Nenašla nič.
Len istotu človeka, ktorý je zvyknutý dostávať to, čo chce.
Nakoniec zrak sklonila k vlastným rukám zovretým v lone.
„Neviem, o čom hovoríš,“ povedala potichu.
Ani sama tomu neverila.
Tak dobre,“ povedal pokojne.
Oprel sa v kresle a spojil ruky pred sebou.
„Tak ti tie karty vyložím na stôl.“
,,Poviem ti ako to je’’
Krátka pauza.
„To, že ste prepísali byt na Žraloka, bol správny krok.“
Zuzana mlčala.
„Pretože on by vám ho zobral tak či tak.“
Viktorov hlas zostával pokojný. Vecný.
„Ale týmto to nekončí.“
Naklonil hlavu mierne nabok.
„Ľudia ako on sa nikdy nezastavia, pokiaľ cítia, že sa ešte dá niečo získať.“
Pozoroval ju.
„A ty si teraz pre neho zaujímavá.“
Zuzane stislo žalúdok.
„Byt už dostal. To áno.“
Krátko pokrčil plecami.
„Ale ty si sa mu podvolila.“
Tie slová dopadli tvrdo.
Presne.
„A to je pre takých chlapov návykové.“
V kancelárii zostalo ticho.
„Dostane ťa tam znova,“ povedal Viktor napokon.
„Dobrovoľne.“
Naklonil sa bližšie.
„Pretože skôr či neskôr budeš mať pocit, že nemáš inú možnosť.“
Viktor sa na chvíľu odmlčal.
„A tvoj manžel ti pri tom ešte bude držať dvere,“ povedal pokojne.
Krátka pauza.
„Pretože ani on nebude mať na výber.“
Takže… čo ti vlastne ponúkam?“
Viktor vzal do ruky pero.
„V prvom rade ochranu.“
Jedna krátka pauza.
„Stabilnú prácu.“
Ďalšia.
„A veľmi slušný plat.“
Na malý nalepovací bloček napísal číslo.
3500 €
„Netto.“
Zuzana na číslo neveriacky pozerala.
Viktor sa len pokojne oprel v kresle.
„A to sú len základy.“
Kútik úst sa mu jemne pohol.
„Prémie podľa zásluh.“
Potom si založil ruky na hrudi a mlčky sledoval jej reakciu.
Zuzana chvíľu mlčky pozerala na tú sumu.
Potom zdvihla oči.
„A čo je za tým?“
Viktor sa jemne usmial.
Presne na tú otázku čakal.
„Tu budeš Zuzana Urbanová,“ povedal pokojne.
„Moja asistentka.“
Krátka pauza.
„A občas… niečo viac.“
Prstami si pomaly pootočil pero medzi dlaňami.
„Na služobných cestách, večeriach alebo rokovaniach budeš Lucia.“
Zuzana stuhla.
Viktor pokračoval vecne, akoby hovoril o úplne bežnej súčasti biznisu.
„Niektorí obchodní partneri potrebujú trochu… osobnejší prístup. Potrebujú sa cítiť výnimočne. Potrebujú niekoho, kto rozumie pravidlám hry, ale vyzerá ako z iného sveta.“
Pozrel jej priamo do očí.
„A ty vieš byť veľmi presvedčivá.“
Kútik úst sa mu jemne pohol.
„Ponúkam ti viac než obyčajnú prácu.“
Zuzana mlčala.
„Budeš moja pravá ruka.“
Viktor sa naklonil bližšie.
„Vo všetkom, čo robím.“
Zuzane prebehol po chrbte mráz.
Tá veta visela vo vzduchu ako neviditeľné putá.
Chápala ju.
Nebude len vybavovať maily a organizovať schôdzky.
Bude jeho spojka v šedej zóne, tvár na miestach, kde sa biznis mieša s niečím oveľa špinavším — a niekedy aj niečo viac, keď sa za nimi zavrú dvere.
Viktor sa nepýtal.
On jej to len oznamoval.
Ako hotovú vec.
„Mám inú možnosť?“ opýtala sa konečne.
Hlas mala tichý, zlomený.
V miestnosti to skoro nebolo počuť.
Viktor sa jemne usmial.
Ale oči mu zostali chladné.
„Vždy máš možnosť, Zuzana.“
Krátka pauza.
„Môžeš odísť.“
Oprel sa v kresle.
„Sadnúť do toho Citroënu… „A čakať, kedy si Žralok uvedomí, že byt vlastne nikdy nebol to najzaujímavejšie, čo od vás dostal.“
Naklonil hlavu.
„Alebo to vezmeš do vlastných rúk.“
Ticho.
„A postaráš sa o to, aby tvoje deti nemuseli zažiť to, čo ty.“
Zuzana stuhla.
Toto nebola rada.
To bola presná kalkulácia.
Vedel presne, kde stlačiť.
A koľko.
Zuzana pomaly natiahla ruku.
Jej prsty, ktoré sa ešte pred chvíľou triasli, sa zastavili na okraji žltého bločku.
Papier pod nimi jemne zašuchotal.
Ten zvuk pôsobil ako bodka za jej starým životom.
„Dobre,“ povedala.
Krátko.
Chladne.
Potom zdvihla hlavu.
A prvýkrát sa na Viktora nepozrela so strachom.
Pozrela sa na neho tvrdo.
Príliš priamo na človeka, ktorý bol zvyknutý, že ostatní uhýbajú pohľadom.
„Ale chcem viac.“
Viktor mierne nadvihol obočie.
Nie nahnevane.
Skôr… zaujato.
„Viac?“ zopakoval pokojne.
Kútik úst sa mu jemne pohol.
„Počúvam.“
Zuzana sa pomaly nadýchla.
„Chcem záruku, že sa Žralok už nikdy nepriblíži k mojej rodine.“
Pritlačila prst na papierik.
„A toto je málo.“
Viktor mlčal.
Len ju sledoval.
„Ak mám byť súčasťou tvojho sveta…“
Krátka pauza.
„Tak nechcem byť len zamestnanec.“
Naklonila sa o trochu bližšie.
„Chcem podiel z obchodov, pri ktorých budem užitočná.“
Ticho v kancelárii zhustlo.
„Chceš zo mňa svoju pravú ruku?“ pokračovala.
„Tak potom ku mne tak aj pristupuj.“
Viktor sa pomaly oprel dozadu.
Tentoraz ju už nepozoroval ako vystrašenú ženu na pohovore.
Pozeral sa na niekoho, kto práve pochopil vlastnú hodnotu.
A rozhodol sa ju predať draho.
Viktor zostal chvíľu nehybne sedieť.
Pozeral na ňu inak než pred chvíľou.
Už v tom pohľade nebola len dravosť.
Bol tam rešpekt.
A chladná kalkulácia človeka, ktorý práve zistil, že proti nemu nesedí len vystrašená žena.
Vzduch v kancelárii zhustol.
Zuzana cítila, ako jej srdce búši o rebrá, no pohľad neuhla.
Vsadila všetko na jednu kartu.
Viktor bez slova siahol po striebornom pere.
Pomaly odtrhol predchádzajúci žltý lístok, pokrčil ho v dlani a hodil do koša.
Potom vzal nový.
Napísal jediné číslo.
4000
Bloček posunul smerom k nej.
„Štyritisíc v čistom.“
Naklonil sa bližšie.
Tak blízko, že v jeho očiach videla vlastný odraz.
„A tie percentá…“
Krátka pauza.
Jeho hlas mierne stvrdol.
„Tie si budeš musieť zaslúžiť.“
Ticho.
„Percentá sa nedávajú za pekné oči.“
Pohľadom skĺzol na jej životopis položený na stole.
„Ani za jeden dobrý životopis.“
Znovu sa jej pozrel priamo do očí.
„Dávajú sa za výsledky.“
Odmlčal sa.
Potom mávol rukou, akoby uzatváral nepodstatnú tému.
„A Žraloka nerieš.“
Tentoraz sa usmial veľmi jemne.
Ale nebolo v tom nič príjemné.
„Toho nechaj na mňa.“
Zuzana na neho chvíľu mlčky pozerala.
Prstami pritlačila žltý papierik k doske stola, akoby tým rozhodnutím chcela dať pevnú váhu.
Prvýkrát od chvíle, čo vošla do tejto kancelárie, pocítila niečo zvláštne.
Nie bezpečie.
Skôr pocit, že práve vymenila jedného predátora za druhého.
„Dobre,“ prikývla napokon.
Viktor sa pomaly oprel dozadu.
Na perách sa mu objavil ten známy úsmev.
Pokojný.
Sebavedomý.
Takmer dravý.
V tej chvíli obaja vedeli, že toto už nie je pracovná ponuka.
Bol to obchod.
A Zuzana sa práve stala jeho investíciou.
A Viktor mal rád investície, ktoré sa mu vracali aj s úrokmi.
V pondelok začínaš,“ povedal Viktor pokojne, no tón jeho hlasu nepripúšťal žiadnu diskusiu.
„Pani Kováčová dovtedy pripraví štandardné zmluvy.“
Krátka pauza.
„A ten dodatok… to, na čom sme sa dohodli my dvaja… ten podpíšeš neskôr. Len so mnou.“
Postavil sa.
Zuzana tiež.
Urobila to automaticky, akoby jej telo reagovalo skôr než myšlienky.
Podali si ruky nad masívnym dubovým stolom.
Viktorov stisk bol pevný, suchý a trval o niečo dlhšie, než bolo príjemné.
Akoby jej tým podaním ruky chcel pripomenúť, komu teraz patrí ich dohoda.
Zuzana ruku stisla len krátko.
Potom sa bez slova otočila.
Chcela odtiaľ vypadnúť.
Nadýchnuť sa normálneho vzduchu.
Cítiť pach motorového oleja a starých handier v Milanovom Berlingu.
Aspoň na chvíľu uveriť, že tento svet drahých kancelárií, tichých dohôd a žltých papierikov nie je skutočný.
Pomaly zamierila ku dverám.
Jej lodičky tlmene klopkali po mäkkom koberci.
Keď položila ruku na chladnú kovovú kľučku, Viktorov hlas ju zastavil.
„Zuzana.“
Zmeravela.
Prsty jej ostali na kľučke.
Ani sa nepohla.
„Tá dohoda už beží.“
Tentoraz jeho hlas znel inak.
Nebolo to oslovenie riaditeľa firmy.
Bol to hlas muža, ktorý si práve privlastnil niečo veľmi cenné.
Zuzana pomaly zavrela oči.
Vonku za dverami bolo počuť tlmené zvonenie telefónu a vzdialené kroky na chodbe.
O pár poschodí nižšie už sedel Milan v starom Berlingu a čakal na svoju ženu.
Myslel si, že ju práve priviezol na začiatok nového života.
„Zamkni dvere,“ povedal Viktor.
Zuzana silnejšie zovrela kľučku.
Kĺby jej zbledli.
V tej chvíli pochopila, že toto nie je žiadosť
Pomaly otočila zámkom.
Zuzana stála chrbtom k dverám.
Tiché cvaknutie zámku zaznelo kanceláriou neprirodzene hlasno.
Ešte pred chvíľou sa tu riešili pracovné zmluvy, tabuľky a pohovory.
Teraz sa vzduch zmenil na niečo husté a ťažké.
Viktor si pomaly rozviazal kravatu.
Bez náhlenia.
Metodicky.
Hodil ju na stoličku vedľa saka, akoby spolu s ňou odkladal aj posledné zvyšky role, ktorú celý deň hral.
Potom sa oprel o stôl.
Mlčky ju pozoroval.
Ten stôl už nebol hranicou medzi šéfom a uchádzačkou.
Bol to priestor, ktorý ovládal.
„Otoč sa.“
Zuzana poslúchla pomaly.
Cítila, ako jej pod tenkou blúzkou prudko bije srdce.
Viktor si ju chvíľu len prezeral.
Pokojne.
Až príliš pokojne.
„Rozpusť si vlasy.“
Nebola to otázka.
Zuzana zdvihla ruky k zátylku.
Prsty sa jej mierne triasli, keď sťahovala gumičku z pevného copu.
Blond vlasy jej okamžite spadli na plecia.
Zmenilo to všetko.
Pred pár minútami sedela v tejto kancelárii Zuzana Urbanová.
Teraz tam stála Lucia.
Viktor sa veľmi jemne usmial.
Nie spokojne.
Skôr… vlastnícky.
A Zuzana prvýkrát pocítila, že niektoré dohody sa nepodpisujú perom.
,,Teraz sa pomaly vyzleč,“ zopakoval tichým, ale pevným hlasom.
Zuzana neodvrátila zrak. Jej prsty sa dotkli prvého gombíka blúzky a s dráždivou pomalosťou ho uvoľnili.
Pozerala mu priamo do očí, akoby ním chcela preniknúť, kým sa látka na jej hrudi začala nepatrne rozostupovať.
Zuzana cítila, ako sa jej pod kožou rozlieva chlad, hoci v miestnosti bolo teplo.
Jej prsty pracovali mechanicky. Prvý gombík. Druhý. Tretí.
Viktor sa ani nepohol. Sedel opretý o hranu stola, ruky založené na hrudi, a s maskou chladného pozorovateľa sledoval každý milimeter odhalenej pokožky.
Nebol to pohľad milenca, bol to pohľad kontrolóra, ktorý preberá zásielku.
Blúzka sa nakoniec zošmykla z jej ramien a dopadla na koberec k jej nohám ako biely zdrap kapitulácie.
Zuzana neodvrátila zrak. V jej pohľade nebol len strach, ale aj niečo, čo si doteraz odmietala priznať – zvedavosť a temná fascinácia mužom, ktorý ju práve teraz vlastnil.
Viktor sledoval, ako sa jej hrudník prudko dvíha.
„Pokračuj,“ vydýchol,
takmer nečujne.
Potom jej ruky klesli k pásu. Sledoval, ako pomaly rozopína nohavice, ktoré sa o malý moment zošuchli k zemi. Ladne z nich vystúpila a zostala stáť uprostred izby len v bielej čipkovanej spodnej bielizni.
Viktor ju mlčky sledoval, neschopný slova, kým ona pred ním stála ako živá socha, pripravená poslúchnuť jeho ďalší pokyn.
Naznačil jej, aby prišla k nemu, a ona bez zaváhania urobila pár krokov. Len čo ucítil jej blízkosť, pritiahol si ju k sebe tak blízko, že cítila tlkot jeho srdca. Jeho pery okamžite našli tie jej a ich spoločný dych sa zlúčil do jedného vášnivého bozku.
Jeho ruky začali vášnivo blúdiť po jej tele, no ona na nič nečakala. Schmatla jeho drahú košeľu za golier a prudko ňou trhla. Gombíky nevydržali ten nápor a so sypkým zvukom sa rozkotúľali po zemi, kým sa mu látka na hrudi úplne rozhalila.
Viktor na ňu prekvapene hľadel, toto od nej nečakal. Zuzana mu však nedala vydýchnuť, okamžite mu stiahla košeľu z ramien a ruky jej klesli k opasku nohavíc. Keď sa ich oči opäť stretli, provokatívne sa usmiala a zašepkala:
„Mám skončiť a ísť ti kúpiť novú košeľu?
Viktorova odpoveď prišla bez slov. Zúžil oči, vyzdvihol Zuzanu na stôl a rozkročil jej nohy.
Biela čipka nohavičiek zmizla v okamihu, keď ich odhodil bokom. Zuzana nestihla ani vydýchnuť, keď ucítila jeho horúcu tvár vo svojom lone. Viktor si ju začal brať presne tak, ako chcel – dravo a bez opýtania.
„Zbožňoval, ako vonia, ale tá chuť... tá ho privádzala do šialenstva. Naberal si ju na jazyk plnými dúškami a vychutnával si, že je toho toľko.
Zuzana sa pod ním len chvela, kým on sa neúnavne oddával jej vlhkosti a hľadal spôsob, ako ju uspokojiť ešte viac.“
„Vedel by si to vychutnávať do nekonečna, no čas bol proti nemu – pred obedom ho čakala dôležitá schôdzka. Rozhodol sa to urýchliť.
Svoj penis, ktorý bol už dávno pripravený a nedočkavý z rýdzej predstavy na Zuzanu, nasmeroval presne k jej vlhkému vchodu. Bez ďalšieho čakania sa do nej jedným pevným pohybom vnoril.“
„Keď ju Viktor vyplnil, Zuzana sa od rozkoše prehla v chrbte a rukami sa kŕčovito chytila okraja stola.
Rýchlosť, ktorú zvolil kvôli blížiacej sa schôdzke, ju úplne ochromila.
Ich telá do seba narážali v divokom, spotenom rytme, kým v miestnosti znel len zvuk dreva o stenu a ich spoločné, prerývané vzdychanie.
Bol to pretek s časom, ktorý obaja vyhrávali každým jedným centimetrom.“
„Zuzanine vzdychy vyvrcholili do tichého výkriku a v tom okamihu to Viktor pustil.
Už nebolo cesty späť. Prudkými prírazmi zaplavil jej vnútro svojím semenom, vychutnávajúc si každý jeden záchvev jej pošvy, ktorá ho pevne zvierala.
Zvíťazil nad časom aj nad vlastným sebazaprením a na pár sekúnd zostal nehybne ležať na jej hrudi.“
Potom sa začali rýchlo obliekať, v miestnosti bolo počuť len šuchot látky a ich ešte stále zrýchlený dych.
Keď sa Viktor pokúšal zapnúť roztrhanú košeľu, bezradne pozrel na visiace nite a potom na Zuzanu.
„A čo teraz?“
Kým mu Zuzana spinkami spínala košeľu, Viktor len ticho stál a krútil hlavou nad absurdnosťou tej situácie.
Len čo bol upravený, Zuzana od neho odstúpila, švihla vlasmi a stiahla si ich do copu, čím definitívne ukončila ich intímnu chvíľu.
Viktor nahodil svoju biznis masku, skontroloval hodinky a dodal: „Tak v pondelok o deviatej.“
Zuzana si ešte upravila oblečenie, nasadila späť svoj pokojný výraz a bez slova opustila riaditeľovu kanceláriu.
Pohovor úspešne zvládla.
Len nie tak, ako si kedysi predstavovala.
Keď vyšla na chodbu, pred sekretariátom už čakali dvaja muži v oblekoch.
Obaja sa na chvíľu odmlčali a krátko si ju premerali pohľadom.
Viktor očividne meškal.
Keď sa za ňou zavreli dvere výťahu, pochopila, že niektoré pracovné pohovory sa končia podpisom.
A niektoré začínajú zamknutím dverí.
