👉Nič nie je zadarmo👈
Keď Zuzana vyšla z budovy, studený vzduch ju udrel do tváre.
Na chvíľu sa zastavila na schodoch a zhlboka sa nadýchla.
Akoby zo seba chcela dostať vôňu Viktorovej kancelárie.
Na parkovisku stálo staré svetlomodré Berlingo.
Milan ju zbadal okamžite.
Takmer hneď sa naklonil cez sedadlo a otvoril jej dvere zvnútra.
„Tak čo?“ spýtal sa ešte skôr, než si stihla sadnúť.
„Vzali ma,“ povedala ticho.
Zuzana sa pripútala.
Na sekundu ostalo v aute úplné ticho.
„Fakt?“
Takmer sa zasmial od radosti. „Zuzi, ja som vedel, že to dáš.“
Bála pozrieť Milanovi do očí.
Chytil ju za stehno a silno ho stisol.
Otvorili terasy,“ povedal Milan s náhlym nadšením v hlase.
„Mohli by sme ísť do tej talianskej reštaurácie, kde sme boli naposledy.
Pamätáš?“
Pozrel na ňu s opatrnou nádejou.
Zuzana si unavene prešla prstami po čele.
„Milan… ten pohovor mi dal riadne zabrať.“
„Práve preto,“ usmial sa. „Zuzi, ideme to osláviť.“
Chytil ju za ruku a jemne ju stisol.
„Konečne sa to začína obracať.“
Zuzana sa prinútila usmiať.
Len slabo.
Stále na sebe cítila Viktorovu kolínsku. Mala pocit, že prenikla do jej kože, vlasov aj oblečenia. Akoby ju viezla domov spolu s nimi.
Najradšej by teraz bola sama. Zavretá v kúpeľni pod horúcou vodou. Chcela zo seba zmyť tú kanceláriu, jeho pohľad aj všetko, čo tam nechala.
Ale keď videla Milanovu úprimnú radosť, nedokázala povedať nie.
Terasa talianskej reštaurácie na rohu námestia bola plná ľudí, ktorí si užívali prvé dni po uvoľnení lockdownu. Zo stolov sa niesla vôňa pizze, bazalky a pečeného cesta, miešala sa so smiechom a hlasmi čašníkov pobehujúcich medzi stolmi.
Zuzane ten hluk trhal nervy.
Milan pozrel na ňu s detskou radosťou.
„Konečne jeden normálny deň.“
Zuzana prikývla a prinútila sa k jemnému úsmevu.
Automaticky.
Presne tým pokojne pôsobiacim výrazom, ktorý sa za posledné dni naučila používať čoraz častejšie.
Vo vnútri však mala chaos.
Ako mu vysvetlím tie peniaze?
Personalistka hovorila o tisícšesto brutto. To je tisícdvesto čistého. Normálny plat. Normálny život.
Lenže Viktorov papierik hovoril niečo úplne iné.
Štyritisíc.
A to boli vraj len „základy“.
Kde schová zvyšné peniaze? Ako vysvetlí drahé šaty, služobné večere a víkendy mimo domu? Ako vysvetlí Luciu?
„Dobrý deň, ste rozhodnutí?“ prerušil jej myšlienky čašník.
„Jednu Capricciosu a pivo,“ povedal Milan okamžite.
Potom sa pozrel na ňu.
„A pre dámu?“
„Caprese,“ odpovedala ticho. Na chvíľu zaváhala. „A pohár Pinot Grigia.“
Keď jedlo priniesli, Milan sa s chuťou pustil do pizze. Vyzeral po dlhej dobe pokojne. Takmer štastne
„Máš dobrú robotu. Žralok nám dá pokoj. Dáme sa dokopy.“
Normál.
To slovo ju pichlo niekde hlboko v hrudi.
Zuzana vzala vidličku a neprítomne ňou prešla po mozzarelle. Potom po paradajke. Jedlo pred ňou vyzeralo krásne, no žalúdok mala stiahnutý tak silno, že nedokázala prehltnúť ani sústo.
Najradšej by mu to povedala.
Že nebude len asistentka.
Že sa dohodla na niečom, z čoho sa už nedá cúvnuť.
Pozrela na Milanovu tvár. Na unavené oči, ktoré sa po prvýkrát po dlhom čase nezdali úplne zlomené.
A slová v nej zomreli skôr, než ich stihla vysloviť.
Vedela, že ak by sa pravdu dozvedel, položilo by ho to
„Nechutí ti?“ spýtal sa Milan a prestal jesť.
Zuzana rýchlo zdvihla pohľad.
„Len som unavená,“ zaklamala ticho. „Ten pohovor ma úplne vyčerpal.“
Milan chápavo prikývol a natiahol k nej ruku ponad stôl.
„Ale už je to za nami.“
Zuzana mu stisk opätovala.
Potom sa zadívala na ľudí okolo seba. Na poháre vína, hlasný smiech, ktorý pre všetkých ostatných pôsobil úplne obyčajne.
Len ona vedela, že od pondelka sa jej život začne deliť na dve mená.
Keď sa vracali z obeda, Zuzana si čierne BMW všimla skôr, než si to stihla sama priznať.
Pred bránou stála čierna X6.
Lesklá a nepríjemne známa.
Nemusela si pozerať značku.
To auto spoznala okamžite.
Zuzane okamžite stiahlo žalúdok.
„Nie…“ vydýchla tak ticho, že ju Milan skoro nepočul.
Aj on auto spoznal.
Úsmev, ktorý mal ešte pred chvíľou na tvári, okamžite zmizol.
Motor Berlinga zhasol a na pár sekúnd zostalo medzi nimi úplné ticho.
Zuzana cítila, ako sa jej roztriasli ruky.
„Ostaň v aute,“ povedal Milan a prudko otvoril dvere.
Vystúpil.
Zuzana zostala sedieť bez pohybu.
Srdce jej bilo až v krku.
Dvere BMW sa pomaly otvorili.
Vystúpil Rudo.
V šušťákovej teplákovej súprave, cigareta v ruke a ten jeho nepríjemný, pokojný úsmev, akoby mu patrilo celé okolie.
Pomaly obišiel Berlingo a uznanlivo si ho prezrel.
Prstami poklopkal po opravenom svetle.
„Tak predsa si ho dal dokopy,“ uchechtol sa.
Milan sa k nemu postavil.
„Čo tu chceš?“
Rudo si ho sotva všimol.
Pozrel cez čelne okno priamo na Zuzanu.
Aj cez sklo mala pocit, že ju tým pohľadom vyzliekol.
„Mám odkaz pre tvoju ženu.“
Milanov výraz stvrdol.
„Odkáž jej, že zajtra začína o hodinu skôr.“
Krátka pauza.
„O piatej.“
Zuzane zamrzla krv v žilách.
„Žralok si chce niečo prebrať.“
„Čože?!“ vybuchol Milan. „Veď sme dlh vyrovnali!“
Rudo sa pomaly usmial.
Takmer pobavene.
„Dlh možno.“
Naklonil hlavu nabok.
„Ale výpovednú lehotu určuje Žralok.“
Rudo sa uškrnul, žmurkol na Zuzanu a akoby sa nič nestalo sa otočil.
Dvere BMW sa zavreli.
A auto zmizlo tak rýchlo, ako sa objavilo.
Zuzana otvorila dvere a takmer vypadla z Berlinga. Nohy ju ledva držali.
Pozrela na Milana.
V jeho očiach bolo niečo, čo tam nevidela roky.
Nie pokoj.
Nie rozhodnutie.
Skôr tiché, nebezpečné odhodlanie.
„Milan… ja tam nejdem,“ dostala zo seba trasľavo. Hlas sa jej zlomil a po tvári jej skĺzli prvé slzy. „Prosím ťa… poďme dnu.“
Milan k nej ani neotočil hlavu.
„Ja idem za Žralokom,“ povedal chladne.
Ten hlas nepatril mužovi, ktorého poznala.
Patril niekomu, kto už nemal kam ustúpiť.
„Zostaň doma.“
Prudko zabuchol dvere.
Motor naskočil.
Zuzana urobila ešte krok, akoby ho chcela zastaviť, ale Milan už zaradil spiatočku.
Okno sa na chvíľu spustilo.
Ich pohľady sa stretli.
Na sekundu bolo ticho.
Potom povedal:
„Ak sa nevrátim do hodiny, zavolaj policajtov.“
Okno sa zdvihlo.
Berlingo sa pohlo.
Zarevalo a zmizlo na konci ulice.
Zuzana zostala stáť sama na chodníku.
O sekundu už bežala po schodoch do domu.
Dvere za sebou ani nezavrela.
Vpadla dnu a kabelka jej skĺzla z ramena na zem.
Obsah sa rozsypal po koberci.
Bankovky od Žraloka.
Kľúče.
A medzi nimi biela vizitka.
Viktor.
Zostala nad tým stáť.
Ruky sa jej triasli tak, že sa ani nedokázala zohnúť.
Na okamih zabudla dýchať.
Pozrela na hodinky.
Milanovi ubehlo prvých päť minút.
V jej hlave sa všetko zrážalo do jedinej jasnej pravdy.
Polícia by prišla neskoro.
Žralok nečakal.
A Viktor bol jediný, kto ho mohol zastaviť.
Alebo ho poslať ešte hlbšie.
Zuzana prudko schmatla telefón.
Vizitku zdvihla spolu s ňou.
Prsty sa jej triasli, keď našla číslo.
A bez rozmýšľania ho vytočila.
Nedvíhal.
Zuzana počúvala len dlhé, prázdne zvonenie, ktoré sa po chvíli prerušilo tichom.
Skúsila to znova.
Displej sa rozsvietil, sekundy naskakovali… no na druhej strane nič.
Len ticho.
Vrátila sa do obývačky.
Začala chodiť hore-dole, kŕčovito zvierala mobil v ruke.
Každý pohľad na hodiny ju rezal.
Každá minúta bolela viac než tá predchádzajúca.
Byt bol tichý.
A to ticho ju dusilo.
Ubehlo pätnásť minút.
Štvrtina času preč.
Znova vytočila Viktora.
Zvonilo.
A potom opäť nič.
Žiadna odpoveď.
Zostala stáť.
V hlave jej explodovala panika.
Ak to Viktor nezdvihne… nemá komu zavolať.
A Milan bol už niekde tam.
Zrazu ju napadlo jediné.
Taxi.
Išla by za ním.
Do firmy.
Alebo kamkoľvek.
Zvládla by to.
Musela.
Prechádzala kontakty, keď jej mobil prudko zavibroval.
Displej sa rozsvietil.
Viktor.
Zdvihla okamžite.
„Viktor!“ vyhŕkla.
Hlas sa jej zlomil a druhou rukou si zakryla ústa, aby potlačila vzlyk.
„Viktor, prosím ťa…“
„Zuzana,“ ozval sa jeho pokojný hlas.
Chladný.
Neurýchlený.
„Som na schôdzi. Čo sa deje?“
„Milan…“ lapala po dychu.
„Rudo bol u nás. Povedal, že zajtra o piatej ma Žralok čaká v klube… výpovedná lehota… Milan sa na to zložil. Sadol do auta a išiel za ním. Sám, Viktor! Povedal, že ak sa do hodiny nevráti, mám volať políciu. Už je to dvadsať minút… pomôž mi, prosím ťa.“
Na linke nastalo ticho.
Len slabé, pravidelné bubnovanie.
Sekunda.
Dve.
Keď Viktor prehovoril, jeho hlas bol tichý, ale tvrdý.
„Tvoj muž je idiot.“
Krátka pauza.
„Ale ty teraz nepanikár.
Ostaň doma.
Povedal som ti, že Žralok je moja vec.“
Zuzana sa po Viktorovom telefonáte na chvíľu upokojila.
Len na chvíľu.
Potom sa znova ozvalo ticho domu.
A čas.
Minúty na displeji pomaly naskakovali a s každou ďalšou sa jej žalúdok sťahoval viac.
Skúsila zavolať Milanovi.
Nedvíhal.
Telefón zvonil dlho, potom hovor spadol do ticha.
Skúsila to znova.
Nič.
Hodina už dávno uplynula.
Pred domom bolo stále prázdno.
Žiadne svetlá Berlinga.
Žiadny zvuk motora.
Len nočné ticho.
Zavolala Viktorovi.
Najprv obsadené. Potom nedostupný tón. A nakoniec len hluché zvonenie.
Zostala sama v dome, uväznená v tom najhoršom stave.
V nevedomosti.
Čakala.
Minúty sa vliekli tak pomaly, až mala pocit, že sa zastavil čas.
Až po troch hodinách prerušili tmu pred domom silné svetlá.
Na príjazdovej ceste ticho zastal strieborný Lexus RX.
Zuzana vybehla von ešte skôr, než sa motor úplne vypol.
Srdce jej bilo tak silno, až ju bolelo na hrudi.
Otvorili sa dvere vodiča.
Vystúpil Viktor
Vyzeral dokonale upravene a pokojne, akoby sa práve vracal z večerného rokovania, nie z miesta, kde sa lámu kosti.
Na sedadle spolujazdca sedel Milan.
Sedel schúlený a takmer nehybný
„Milan!“ vydýchla a rozbehla sa k autu.
Prudko otvorila dvere.
Tvár mal bledú.
Pod očami tmavé tiene, pery rozbité a na líci sa mu už nalievala tmavá podliatina.
Košeľu mal roztrhnutú.
Jednu ruku si držal na rebrách a dýchal plytko, prerušovane.
Viktor medzitým obišiel auto.
Bez slova jej vtlačil do dlane elektronický kľúč od Lexusu.
„Zavez ho na urgent,“ povedal pokojne.
Ten hlas nebol krutý.
O to bol horší.
„Čakajú vás. Je to vybavené.“
Pozrel na auto a potom späť na ňu.
„V pondelok mi ho prinesieš do práce.“
Milan na sedadle slabo zastonal.
S námahou zdvihol hlavu.
Pozrel na Viktora cez opuchnuté viečka.
„Prečo…“ zachrapčal. „Prečo mi pomáhaš?“
Viktor sa k nemu pomaly naklonil.
Ani na sekundu neuhol pohľadom.
„Pretože sa mi páči tvoja žena.“
Ticho.
Ťažké a nepríjemné.
Milan zmeravel.
Ale bolesť mu nedovolila reagovať.
Viktor sa už otočil späť k Zuzane.
Akoby jej muž prestal existovať.
„Žraloka už nerieš,“ povedal vecne.
„Je to vybavené.“
V tej chvíli pri obrubníku zastal taxík.
Viktor nastúpil bez ďalšieho slova na zadné sedadlo.
Dvere sa zavreli.
Taxi zmizlo v tme.
Zuzana zostala stáť na príjazdovej ceste.
V jednej ruke držala kľúč od luxusného auta.
V druhej svojho zničeného manžela.
A v hlave jej stále dookola znela jediná veta.
Pretože sa mi páči tvoja žena.
